Piesne obdarených: Krv a ľad

10. Lord

Saweya Fienell, stará žena, čo sprevádzala Firru po hrade a bola zasvätená do tajov starej Bohyne Dasyt, neustále rozprávala a spríjemňovala dlhú cestu nielen tajnou, ale aj priestrannou chodbou, ktorá viedla do zlatej siene. Karmínovovlasej dievčine vyrozprávala všetko, čo Zeno so svojím náladovým priateľom stvárali, keď prišli po prvý raz do hradu. Firru neprekvapilo, keď jej Saweya vravela o čase, kedy k nim na hrad prišiel vychudnutý hnedovlasý chlapec, ktorého poznala pod menom Adanar. Vraj vyzeral, akoby niekoľko mesiacov nič nejedol a iba sa túlal po tmavých uliciach Saxu. Firra si ani nedokázala predstaviť, čo za zvláštny život viedol. Azda ho práve táto udalosť poznačila natoľko, že nedokáže vystáť ani zmienku o otroctve Obdarených? Nevedela... Nevedela to dokonca ani Saweya, ktorá sa tvárila nanajvýš prekvapene, keď jej spomenula jeho zvláštny výbuch v meste, avšak nedokázala skryť pobavenie, keď jej líčila ako sa tváril, zatiaľ čo mu ona zmizla priamo pred nosom.

Keď sa stará žena po jej boku smiala, vôkol ónyxových očí sa jej vytvoril vejár vrások a jej hlas bol zvučný, ako kaskády rieky Sel, ktorá pretekala ulicami hornatého mesta. Saweya mala oblečené obyčajné bavlnené šaty, na ktorých spočívala úhľadne vyžehlená hnedá zástera. Vlasy farby mesiaca, mala ledabolo sčesané pod bielym čepcom.

Firra uprela zrak na priestrannú chodbu, v ktorej sa nachádzali. Už dávno vyšli z tajného tunela, pričom opäť museli prejsť cez veľký gobelín, na ktorom bola tentoraz vyobrazená nádherná lúka s akousi vznešenou dámou. Firra si pomyslela, že taká pestrá lúka sa musela nachádzať jedine pri Eniuse, alebo vo vzdialenom kráľovstve, zvanom Chedius, odkiaľ pochádzala väčšina tovaru, čo skladovali v Saxe.

Firra sa znenazdajky podkla o výrazný červený koberec, po ktorom kráčali. Prerušila tým zanietené rozprávanie starej ženy. Dievčina po nej hodila ospravedlňujúci pohľad a žena sa opäť pustila do rozprávania.

Svetlé steny v príjemných broskyňových farbách, boli posiate rôznymi historickými obrazmi akýchsi vznešených mužov, dám ale aj celých rodín, kde tu i tam sa občas pozastavila nad tým, aké rozsiahle boli. Niekedy sa obrazy tiahli takmer po celej dĺžke steny, čo bola medzi dvomi vysokými okrúhlymi oknami. Firra sa v toľkom priestore cítila malo a stratene. Veď veľakrát dokonca i obrazy vysoko na stene boli väčšie než bola ona sama. Po chrbte jej prešli zimomriavky.

,,Hádam ti je zima," ozvala sa Saweya a premerala si ju materinským okom. Firra ju obdarila úprimným úsmevom.

,,To nič nie je," mávla nad tým rukou. Žena teda prikývla a náhle zastavila pred obrovskými masívnymi dverami, pri ktorých ako sochy stáli strážci.

,,Tak a sme tu. Za dverami sa nachádza Zlatá sála." Podišla k jednému zo strážcov, čo po neznámom dievčati zaujato pokukoval, no ani sa nepohol. Žena mu niečo potichu zašepkala a on sotva ledabolo prikývol a následne prešiel k nádhernej zlatej kľučke a otvoril dvere.

Firra spočiatku nechápala, prečo sa miestnosť nazýva zlatou, keď väčšinu jej stien pokrýval zvláštny materiál, pripomínajúci matné sklo. Bol takmer všade, počnúc od rozľahlých stien, až po vysoké stĺpy. Najväčšou dominantou bolo obrovské okno, ktoré obsiahlo celú jednu stenu, a jeho výhľad bol otočený na dychberúcu panorámu mesta pod hradom.

Od dverí sa tiahol zlato-biely koberec, ktorý ladil s mramorovou podlahou, a končil až pri tróne z podobného materiálu z akého sa skladali steny.

Na matnom povrchu chladného trónu sedel obdivuhodný muž. Ónyxové oči sa v sekunde upreli Firriným smerom, keďže v sále okrem neho a Zena nik nebol. Neskrývane si prichádzajúcu dievčinu premeriaval skúmavým zrakom. Tmavé vlasy mal krátke, ústa úzke, avšak bola si istá, že keď sa usmejú, odhalia celý rad bielych zubov. Nos mal už od prvého pohľadu dlhý a mierne zahnutý, ako zobák dravého vtáka. Sedel opretý o veľkú opierku a rukou si netaktne podopieral tvár, akoby vážila niekoľko kíl. Avšak keď uvidel vchádzajúcu dievčinu v sprievode jeho vrchnej slúžky, galantne sa vystrel.