Piesne obdarených: Krv a ľad

11. Posol

Mesiac v splne trónil na tmavej oblohe pyšne obklopený svojimi žiarivými družkami - hviezdami. Tie tvorili zložitú spleť súhvezdí, čo však zanikali v hustých tmavých oblakoch. Povetrím sa niesol mrazivý šepot, ani čo by na varovanie vysielal tiché slová. Mohutné špice ihličnanov v obklopení Madewreských hôr sa letmo knísali v šeptajúcom vánku.

Tmavej postave, ukrývajúcej sa v tieňoch Saxu, však chlad vôbec nevadil. Hrubý plášť zahaľoval všetko potrebné, aby ani letmý bozk vetra neobtisol svoje pery na odhalenú pokožku, no i navzdory tomu neutajil, že sa jedná o robustnú postavu muža. Na čiernej kombinéze z pravej kože, posiatej snáď tisíckou rôznych praciek, sa hrušky úzkych dýk a meča, čo bol pevne pripevnený na jeho chrbte, leskli v mesačnom svite. Tvár mal tajomne zahalenú v tieni kapucne. Dokonca i cez ústa sa mu tiahlo čierne rúško. Rýchle prsty ukrývali čierne rukavice a jeho topánky nevydávali žiaden zvuk, keď sa neznámy muž nehlučne pohyboval po mestských strechách. Jediné, čo sotva počuteľne prezrádzalo, že sa nejedná iba o tieň, bol tlmený dych, čo sa spoza zakrytých úst vynáral v podobe bielej pary. Všetko spalo. Iba niektoré okná ešte ako-tak poblikávali mäkkým svetlom dohárajúcich sviečok.

Náhle muž, zakrádajúci po strechách -v chudobnej časti mesta- s elegantnosťou dravca, zošuchol dolu. Purpurové škridle pod ním ticho stonali. Kdesi v diaľke zaznelo húkanie sovy. Muž bez problémov dopadol pevne na nohy. Svetlo pouličných lámp na tmavú uličku nedosiahlo, a tak sa nájomný vrah neprezradil, keď okolo prešla trojica opitých mužov. Na tvári sa mu objavil zákerný úsmev a zahalené oči sa mu divoko blysli. Siahol po jednej z mnohých dýk a ticho našľapujúc, kráčal v tieni za svojím cieľom.

Nebolo to dávno, čo mu jeden neznámy poslal ďalšie úlohy, avšak prekvapenie nastalo, keď tam objavil meno. V zapadnutej krčme, kde v tú noc sedel a ticho popíjal dúšky opojného vína, vošla jemu už známa osoba. Pre ostatných bola zvláštna a svojím vzhľadom v špinavej a zatuchnutej krčme, až príliš pútala pohľady vrahov, násilníkov, opilcov, ale aj sporne odetých žien, ktoré im v tú noc robili spoločnosť, no nebolo na nej badať, že by si z toho robila ťažkú hlavu. Kabát, ktorý vtedy tú postavu zahaľoval, bol už od pohľadu honosný a vrahom prezrádzal, že osoba, čo tak náhle vkročila do krčmy, bol niekto zo ctenej šľachty. Preto sa nevedeli prestať čudovať, keď záhadný šľachtic podišiel k jeho stolu aj so zapečatenou obálkou. Nepýtali sa čo v nej bolo, či kto to je... V tej chvíli sa nik neunúval vydať zo seba čo i len hlások... Tajomný vrah, ticho sediaci v kúte, bol pre nich nebezpečnejší, než jaskynný medveď. Nepoznali ho, pretože ho v Saxe nikdy predtým nevideli. Nevedeli dokonca, ako sa volá... Jediné, čo vedeli bolo to, že vždy sedel v kúte krčmy, ticho popíjajúc víno a zahalený od hlavy po päty čakal na jednu a tú istú osobu, ktorú taktiež nik nepoznal. Nepočuli ich medzi sebou komunikovať, no predsa medzi nimi niečo prebiehalo, ako vrčanie šelmy pred nečakaným útokom. Celé to podivné stretnutie prebiehalo v tichosti a na záver ona záhadná postava vždy posunula vrahovi akýsi list. Potom sa v tichosti zdvihla a ako tieň vyšla z miestnosti...

A tak sa teraz podľa obdržaných pokynov v liste blížil ulicami Saxu v snahe zabezpečiť klientovu požiadavku. Zacque Edelen, hlavný správca skladov, nebol len takým obyčajným starým mužom, čo s láskou opatroval svoje vnúčatá, ako sa na prvý pohľad zdalo. Miloval ženskú priazeň a to obzvlášť u mladých dievčat. Peniaze boli jeho krédom a životom, avšak viac ako mestských povier, sa bál svojho lorda. 

Nájomný vrah, ktorý si sám pripísal prezývku Posol, dorazil k miestu, kde sa mal jeho cieľ nachádzať. Vysoká tmavá budova Madam Viwer, stála v tieni a líšila sa od ostatných starých domov nezvyčajnou tmavou strechou. Narozdiel od zvyšku mesta, tento dom a jeho okolie doslova žilo. V každom okne, ktoré bolo zahalené hrubou záclonou, svietili sviečky a okolím sa vznášal smiech i stony dievčat, smrad z tuhého alkoholu a zvratov mu udrel do nosa i cez tmavé rúško. Pred domom stáli tucty sporo odetých dievčat, čo lákali potencionálnych zákazníkov do svojich služieb.

Poslovi nezostávalo nič iné, ako čakať, kedy jeho obeť vyjde z tohto prehnitého miesta. Skrýval sa v tých najhlbších tieňoch, ktoré mu len okolité budovy mohli ponúknuť a v modlidbách zvolával prastarú mocnosť, aby mu pomohla a dodala silu.

Po minútach, ktoré Poslovi prišli ako hodiny, sa v otvorených dverách, pri ktorých stál kŕdeľ kurtizániek, objavila jeho obeť. Správca Zacque sa s nechutným úškľabkom vytackal z dverí, pričom venoval každému dievčaťu slizský dotyk, či necudnú poznámku. Strieborné vlasy mu neupravene stáli na všetky strany, zvráskavené pery mal pokryté vrstvou šarlátového rúžu a na bielej pokrčnej košeli sa vynímala obrovská škvrna od vína. Tmavé nohavice mal ledabolo zapnuté a správcov momentálny alkoholom opojený stav, zrádzali rozviazané topánky.

Posol sa sám pre seba zákerne uškrnul. Nielenže bol rád, že mu práve takého človeka podstrčili na odstránenie, ale aj jásal nad tým, že celú vraždu môže zvaliť na jeho podgurážený stav a nikto sa nemusí nič dozvedieť. Ibaže jeho zvrátená radosť pominula, keď si vybavil pokyny, ktoré mu poskytol zákazník.

Tá príšerná obálka ho pálila vo vrecku a medailón, ktorý skrytý na jeho prsiach doposiaľ spal, začal chladne pulzovať. Posol cítil, ako sa stupňujúci mráz začal vnárať do jeho srdca a spôsobil mu bolesť. Náhle začal ľutovať, že vôbec prijal dar od toho divného zákazníka. Preklínal sa za to, že mu uveril, avšak jeho zloba na seba samého postupne vyprchávala a nahrádzal ju chlad a temnota, až úplne stratil svoju ľudskosť...

Správca Zacque si falošne pospevoval pieseň, čo mu do uška spievala Mincey, jeho obľúbenkyňa. Toto bola opäť tá noc, ktorá stála takmer za celý jeho majetok. Miloval to mladé dievča, čo mu mohla byť najmladšou dcérou. Miloval jej krásnu tváričku, bujnú postavu a jej hriešne vykrojené pery, ktorými dokázala hotové zázraky. Miloval jej vôňu a zo všetkého najviac mil...

Jeho myšlienky náhle uťal silný náraz do krku. Úder bol taký silný, že ho odhodil niekoľko metrov od miesta, kade predtým kráčal. Hlavou tvrdo narazil o roh skaly, na ktorej bol vyšie postavený dom. Za skalou, kdesi v diaľke, začul šum vody rieky Sel, čo v kaskádach pretekala pomedzi domy, avšak teraz sa mu jej šepot vlial do jednej obrovskej bolesti hlavy.

Okolitý svet sa podivne krútil a malátnemu správcovi, čo si pevne držal preliačný krk, snažiac sa nabrať drobný dúšok vzduchu do pľúc, sa náhle zdalo, že nočný chlad sa ešte viacej znásobil. Povievajúci vánok silnel a tma, čo trónila v tých najodľahleších kútoch chudobnej štvrti, vyháňala všetky vzyšky plápolajúcich svetiel ulice. Tiene ožili a začali sa naťahovať po dusiacom sa starcovi. Mráz sa mu zarezával do kože, lepkavá šarlátová krv, čo sa rinula z otvorenej rany na hlave, zaplavovala jeho strieborné vlasy a oči, ktoré vypúlene hľadeli na zhotňujúcu sa černotu, tesne pred svojou smrťou zahliadli v temnote žiarivé lesklé oči netvora z pekla, čo si prišiel pre jeho dušu...

Ahojte! ;) Táto kapitola sa vôbec netýka našich troch hlavných postáv, a preto som zvedavá na vaše názory. :) Úprimne, túto kapitolu som vôbec nevedela zachytiť tak ako som pôvodne plánovala a niekoľko krát som ju mazala, než som dospela k takémuto záveru, no som s ňou spokojná :) ospravedlňujem sa za chyby a preklepy. :)