Piesne obdarených: Krv a ľad

Epilóg

Útroby Saxského hradu sa otriasali pod náporom temnej sily. Svetlo úsvitu behom chvíľky pohlcovali tiene. Hladné a mrazivé, túžiace po krvi a beznádeji. Chlad naberal na intenzite. Rozpínal svoje chápadlá spolu s nekončiacou tmou. Preháňal sa uličkami i hlavnými cestami obchodného mesta. Drobné potôčiky stonali pod rozpínajúcim sa ľadom. Snehové záveje rozfukoval ostrý vietor.

Nadišla doba Temna.

Mocné čierne stvorenia, stvorené z číreho šialenstva a strachu, vrčali hrdelnými neľudskými hlasmi. Ostré pazúry škrípali pod besniacimi skokmi.

Boli na love.

Chvosty zakončené úponkami lepkavej temnoty rozsievali hrôzu. Žiarivé, mŕtvolne biele oči blčali túžbou po smrti. Pretiahnuté desivé tváre ukrývali papuľu plnú veľkých zubov. Nozdry pripomínali prasačie rypáky, ktorými nasávali pach ľudských obetí. Čím väčšia tma sa rozprestrela nad mestom, tým väčšmi Temnota vysielala svojich sluhov do ulíc.

Vraždili, trhali a požierali bezbranných obyvateľov Saxu. Horúca krv tiekla po zamrznutých potokoch rieky Sel. Útrobami kedysi tak nádherného mesta sa niesli výkriky a stony. Kde tu sa ozvalo hrozitánske tiahle vytie netvorov. Plač malých detí, nárek vdov a zúfalé revanie mužov predom odsúdených na istú smrť, dotvorilo piesni Temna vrcholný bod symfónie.

Kdesi uprostred mesta vypukol požiar. Smrad spálených tiel a padajúci popol utvorili vlastnú skazu. Ľudia sa nedokázali brániť. Umierali v bolestných agóniách a s pohľadom upreným na bezduché telá svojich potomstiev, priateľov a rodín.

Ich horúca krv vytryskla na znetvorené pahýle Temných bytostí, čo kedysi mohli byť ruky a nohy. Svoje monštruózne tváre zabárali do brucha vychutnávajúc si tak smrť z blízka. Necítili sýtosť, ba naopak! Keď zavraždili, zmrzačili a zožrali svoju obeť, bez váhania sa vrhli na ďalšiu.

Zabíjali pre zábavu.

Medzitým, kým v meste panoval strach, beznádej a nekonečná smrť, na streche Saxského hradu prebiehali radostné chvíle.

Trojica postáv bola zahalená v dlhých plášťoch. Nad hlavami im vírili hrozitánske čierne mračná. Vietor skučal a trhal ich odevy rôznymi smermi. I keď mráz štípal a jeho chlad sa zarezával do špiku kostí, postavám to nevadilo.

Oni sami boli už dávno pochovaní pod vrstvou skazonosnej inovati. Beštie ukryté v zdanlivo ľudských telách.

Zeno cítil, ako portály otvorené vo veľkých skladoch surovín, ktoré mali byť údajne ukradnuté, vysávajú tento svet sťa pijavice. Uškrnul sa. Jazvička na perách sa zaleskla v svetle divokého požiaru pod jeho nohami.

Vedel, že Brány svetov nebudú môcť byť otvorené väčšmi. Celá armáda démonického princa Dolgarona tak bude musieť ešte čakať. To, čo skrz ne stihlo prejsť a teraz pustoší Sax, bol iba zlomok celkového počtu. Zanedbateľná časť, ktorá by istotne nerozhodla o výhre alebo prehre Dolgarovej moci. Tí démoni boli iba obyčajní pešiaci. To, čo čakalo za Bránami, bolo mnohonásobne smrteľnejšie.

Len dúfal, že ho princ, stojaci oproti nemu v tele bývalého lorda, nevedie za nos. Dalo mu práce, kým za sebou zahalil stopy. Presvedčiť strážiacich vojakov nebolo jednoduché. Musel použiť temné runy, ktoré im opantali myseľ. Zmenili ich a podmanili. Zeno nimi mohol manipulovať, vidieť ich očami a počuť ich ušami. No až Hazrier mu dal do rúk skutočnú moc. Skrz ten kameň mohol do tela priviesť démona. Tentoraz mal v rukách veliteľa jedného démonického oddielu, čo prevzal Neytherove telo. Poslúchal ho, no musel sa mať na pozore. Zeno vedel, že temný veliteľ poslúchal predovšetkým svojho princa.