Piesne obdarených: Krv a ľad

29. Krv

Lord Iskar stál pri okne v severnej veži Saxského hradu. Oči mal uprené na panorámu tichého mesta, ktoré bolo ponorené do spánku hlbokej noci. Nemal žiadne tušenie, že jeden jeho vojak sa práve ponevieral s hľadaným vrahom pod útrobami jeho hradu. Bol v blaženej nevedomosti a jediné, čo mu robilo vrásky, bol príchod kráľa Sackyho.

Príčinu ukradnutých surovín nevedel, nechytil ani toho, čo to spôsobil. Cítil sa ako neschopný a skutočne mal problém vymyslieť dobrú výhovorku, ktorá by ho zbavila označenia nemohúceho lorda. Bol poverený nájsť príčinu a vinníka postaviť pred spravodlivý súd. Lenže miesto toho sa objavila tá vražda správcu skladov a všetko sa závratným spôsobom začalo kaziť.

Keď sa mu do rúk dostalo oznámenie o očakávanom príchode samotného kráľa, ktorý mal prísť zistiť, čo sa v jeho meste vlastne deje, mal čo robiť, aby sa mu pred poslom neroztriasli ruky. Preto mu v tej chvíli prišla na um nečestná myšlienka, že mužovi, podozrivému z vraždy správcu Zacqua, pripíše na krk i krádež surovín. Vybavil by tak dve muchy jednou ranou.

Zostávalo mu už len dúfať, že ho nájdu skôr, ako zvony na Saxských hradbách oznámia príchod Jeho Veličenstva.

Lady Missian, mladá manželka lorda, ležala polonahá na honosnej posteli. Iskar na ňu obdivne pozeral. Odhalený chrbát sa leskol v žiari mesiaca a jej pokojná a nádherná tvár vyzerala, akoby ani nebola z tohto sveta. Nemiloval ju. Ich vzťah bol čisto vypočítavý ťah, ako zabezpečiť isté bohatstvo, no klamal by, ak by tvrdil, že k nej nezačínal niečo cítiť. Jej krása, elegantnosť a vypočítavosť sa mu dostávali pod kožu ako zákerná choroba. A páčilo sa mu to.

Pohľadom opäť zablúdil k mestu. Opäť sa ho zmocnili starosti. Mal pocit, že sa všetko rozpadá a náhle si jasne uvedomil, že sú jeho postavenie i moc ohrozené. Ak kráľ uzná za vhodné, môže ho jedným slovom sňať z funkcie lorda. Bola by to potupa do konca života.

Musel vyriešiť túto situáciu stoj, čo stoj!

Začal sa obliekať. Ticho a netrpezlivo. Nechcel zobudiť Lady Missian. No skôr, ako si stihol zapnúť manžetové gombíky na košeli, ozvalo sa naliehavé zaklopanie na masívne dubové dvere na konci miestnosti. Hlavu prekvapene otočil tým smerom a jedným skúseným ťahom, zapol posledný gombík. Očami šibol po manželke, či ju narušiteľ nezobudil, no zdalo sa, že spí.

Keď sa druhýkrát ozvalo zaklopanie, neváhal a prikročil k dverám. Síce chcel odísť z komnaty a ísť do pracovne vymyslieť ďalší plán, ako sa udržať vo funkcii správcu hradu, no nechcel byť pri tom videný. A práve tento vojak, na ktorého meno si nemal šancu spomenúť, mu prekazil plány.

Vykúkal spoza dverí a obočie sa mu mračilo. Vojak bol vystretý ako svieca a z uniformy bolo jasné, že patrí k Zenovej družine. Prekvapilo ho to, pretože jeho kapitán by k nemu neposielal svojich vojakov, ak by nešlo o niečo vážne.

„Deje sa niečo?" spýtal sa zamračene, zatiaľ, čo si premeriaval mladého muža. Mal čierne oči a celkom ospalý výraz.

„Kapitán si žiada vašu prítomnosť priamo v sklade surovín. Podrobnosti vám oznámi priamo tam." Bolo jediné, čo chrapľavým hlasom oznámil. Lord sa tváril nechápavo. Prečo by mal ísť za kapitánom? Veď to on mal prísť za svojím pánom. Pokrútil nad tým hlavou. Pobúrene zreferoval svoju myšlienku vojakovi, no ten ho odbil slovami, že na všetky otázky dostane odpoveď priamo od Zena.

Nahnevanému a pobúrenému lordovi teda nezostalo nič iné, ako nasledovať svojho strážcu. Na chodbe sa k nim pripojili ďalší muži, aby robili lordovi akúsi bezpečnostnú bariéru.

Útroby hradu boli tiché a pokojné. Služobníctvo spalo a jediní, ktorí sa snažili bdieť, boli strážci rozmiestnení podľa pokynov pred jednotlivými chodbami. Keď videli, že ich pán prechádza po miestnostiach, snažili sa hrdo vystrieť a ospalosť zaháňali vypúlenými očami v snahe pôsobiť neunavene. Iskar si ich nevšímal.