Piesne obdarených: Krv a ľad

13. Tam, kde svetlo halí tieň

,,To snáď nie!" Nesúhlasné frflanie a následne zhnusená grimasa, zbrázdili tvár ohnivovlasej dievčiny, ktorej obdarené oči s neskrývaným odporom, hľadeli na špinavú čižmu od zvieracieho výkalu. Teda, aspoň dúfala, že exkrement nepochádza od tej podivne vyzerajúcej chudoby, čo sa krčila pri stenách polorozpadnutých budov. Po krásnych upravených uliciach Saxu, ktoré boli hlavnou cestou, ako pre prichádzajúcich obchodníkov, tak aj pre zvedavých cudzincov, nebolo ani chýru, ani slychu. Vznešené, fialovo zastrešené domčeky, nahradili staré rozpadnuté budovy so zatekajúcimi tmavými strechami, ktoré zväčša pokrývali ledabolo prichytené plechy, čo v hlbokej noci odrážali svit bieleho mesačného kosáku. Chudobný ľudia, žobráci, kurtizánky a najmä temnota a smrad na každom rohu, dýchali z tohto Bohmi opusteného miesta.

Firra vedela, že na tom vzhľade dokonalého a upraveného miesta, ktoré ju spočiatku tak ohúrilo, nebolo všetko v poriadku. Pripadalo jej zvláštne, že v tak veľkom a tajom prepletenom meste, sa nenachádza ani štipka poškvrnenia. To sa nachádzalo až ďaleko za hlavnými ulicami, takmer na úplnom okraji vysokých hradieb.

Keď jej lord Iskar, pri súkromnej večeri v jeho komnatách, vravel o prvej úlohe, spočiatku to neznelo tak strašidelne a špinavo, ako keď teraz so Zenom po boku, blúdila po chudobnej štvrti, hľadajúc svoj cieľ. Kto by si bol pomyslel, že z tak čistého mesta, ako sa na prvý pohľad zdalo, sa na danom okraji vynímala takáto diera.

,,Mohlo to byť horšie," skonštatoval Zeno, keď sa poza plece ohliadol na pôvod sesternicinho frflania. ,,Mohla to byť psia lebka." Dodal akoby nič.

Firra po ňom hodila vystrašený a zhrozený pohľad, no prv než ho stihol akokoľvek postrehnúť, odbočil do tmavej smradľavej uličky, kde i posledné zvyšky svetla z chabých pouličných lámp, pohlcovali temné tiene.

Dievčina odená v hrubej a predovšetkým teplej veste, tej najtmavšej farby, strachom a zhnusením z tohto miesta sa striasla, no s nevôľou nasledovala kapitána Saxského lorda.

Opatrne našlapovala nechajúc sa pohltiť slizkými tieňmi. Pre pocit čiastočného bezpečia použila dar ilúzie na zdanlivé zneviditelnenie, ktoré použila i v prítomnosti ešte stále strateného Adanara. Nevedela, či vôbec vedel do akej šlamastiky sa to namočila, a či vôbec žil. Jediné, na čo sa spoliehala, bola práve Zenova nezaujatosť jeho priateľom, po ktorom sa náhle zľahla zem.

V tmavej uličke niečo nepríjemne zarachotilo. Znelo to, akoby niekto zhodil hŕbu plechoviek, avšak v hustej tme bolo sotva niečo viditeľné. Zmocnil sa jej strach. Ruky sa jej triasli ako starene a nohy mali chuť zdupkať. Dych sa jej zdráhal na perách a oči vystrašene tápali v tme, v márnej snahe niečo zachytiť.

Jej odvaha bola razom ta-tam. Miesto hrdinských činov, ktoré tak pochabo nahrkútala lordovi, teraz za sebou zanechávala cestičku z imaginárnych bobkov, čo jej unikli zakaždým, keď niečo cez ulicu prebehlo.

,,Zeno?" Spýtala sa tak ticho, až mala pocit, že ju okrem chladných múrov nepočuje nik. Keď sa jej na otázku ozvalo iba mučivé ticho, z úst jej unikli rôzne kliatby.

Prečo vlastne hľadajú budovu v chudobnej štvrti, o ktorej sa dozvedel lord, že v nej v tajnosti prebiehajú schôdze nespokojných Obdarených, čo podnecujú davy ľudí k vzbure? Oh, už si vspomínala! Pretože mala zistiť, čo skutočne v týchto chatrčiach prebieha. Ibaže háčik bol v tom, že záhadný informátor lorda neuviedol, čo za budovu to je, a kde ju hľadať.

Náhle ju niečie chladné ruky chytili za ústa, čím zmarili zdesený výkrik. Srdce jej divoko bilo, oči mala strachom rozšírené do tmy a jej údy konali samostatne, akoby ich neovládala. Ruky samé od seba udreli lakťami ho hrude neznámeho útočníka, boky sa skrútili a nohy bez rozmyslu vystrelili jeden rýchly kop do slabín neznámeho. Ten okamžite pustil Firrine ústa a za bolestného skučania sa zošuchol dole. Prv než stihla vziať nohy na ramená, do tmy sa ozval jej až príliš povedomý hlas.