Piesne obdarených: Krv a ľad

14. Zabudnutá pieseň

Budova, pred ktorou stála trojica lordových špiónov, nebola príliš nápadná. Svojím vzhľadom dokonale zapadala do tohto rozpadnutého miesta plného chudoby, špiny a rôznych chorôb. Jediné, čo na nej bolo nápadné, boli početné skupinky, ktoré v rozličných intervaloch prichádzali dnu, no viac odtiaľ nevyšli. Dom bol už od pohľadu príliš malý, aby sa doň toľko ľudí zmestilo, no cez to všetko bol dokonale ukrytý v tieňoch slepej ulice, ktorá končila vysokým mestským múrom. Pouličné lampy tu nestrážili úzku cestičku, a tak ju tiene noci dokonale ukryli.

Keď ich Adanar viedol do takmer neviditeľnej uličky, Firra bola toho názoru, že sa už skutočne pomiatol. Avšak keď jej náhle zmizol spred očí, prekvapene sa obzrela na Zena, čo jej pohľad opätoval. Keď sledovala, ako jeho robustné telo so zarážajúcou výškou pohltila tma, opäť si spomenula na uličku, kde ju spred niekoľkých dlhých minút vystrašil k smrti. Prv, než však vkročila do tmy, chvíľu váhala, či sa jej ľudský mládenec nepomstí za to, ako ho v sebaobrane zložila k zemi. Avšak po chvíli potriasla hlavou a s malou dušičkou, že predsa len by to Adanara nenapadlo, vykročila nesmelo do uličky. Len, čo jej oči navykli na tmu, všimla si, ako stoja v diaľke pred schátranými dverami nízkej chalupy, netrpezlivo ju vyčkávajúc. A tak trošku pobehla, aby si z nej obaja nervózni mládenci nerobili posmešky.

,,Keď zaklopem, tvárte sa nezaujato na všetko, čo poviem," vyhlásil Adanar, keď ich Firra dobehla.

Významne sa na svojich spoločníkov pozrel a oni prikývli, avšak s mnohými otázkami na očiach. Adanar zdvihol ruku a trikrát zaklopal v rôznych intervaloch. Dvere sa po chvíli otvorili a v nich stála mohutná žena, ktorú si Firra spočiatku pomýlila s chlapom.

Jej tvár bola tvrdá, oči tmavé ako búrkové mračná. Úzke pery mala stiahnuté v linke, akoby o ne prišla prišla, a husté tmavé obočie ladilo ku krátkym čiernym vlasom mužského strihu. Jediné, čo prezrádzalo, že tá kroba mäsa a kostí je skutočne žena, boli chabé krivky, so sotva, no predsa badateľnými prsiami.

,,A človek svoju pravdu utvorí..." Začal Adanar a žena si ich pri každom slove pozorne prezerala. Firru prekvapila nezmyslená veta, ktorú hnedovlasý muž vypustil zo svojich úst, no snažila sa to zakryť sklonenou hlavou. Adanarove nezmyselné slová, po chvíli trápneho a napätého ticha, dostali svoje pochopenie, keď žena hrubým, no hrdým hlasom dokončila: ,,Ak nezľakne sa piesní prastarých." Bolo to tajné heslo.

Potom trochu poodstúpila, aby nový hostia mohli vstúpiť. Keď tak urobili, uvítala ich skromná, avšak prázdna komôrka. Tí ľudia, ktorých sem videli vchádzať, tu neboli. Firru sa zmocnili obavy, že Adanar spravil chybu a toto nie je jeden z Domov buričov. Žena, čo ich pustila dnu, s dupotom ťažkých nôh podišla k nim a tvrdou tvárou si ich všetkých premerala.

,,Nováčikovia, však? Kto ste a ako ste sa o nás dozvedeli?" Prekvapila ich nekompromisnou otázkou, ktorej sa okamžite ujal Adanar.

,,Mám priateľa Basseta Gartyho. Určite ho poznáš."

Žena na jeho odpoveď vypúlila svoje malé očká a nedôverčivo si ho premerala.

,,Nasledujte ma," iba povedala a potom sa zamerala výhradne na Adanara. ,,Či sú tvoje slová pravdivé, potvrdí sám Basset a Bohyňa vás chráň, ak to tak nebude." Na to sa následne otočila k jednej prázdnej stene. Mohutnou dlaňou na nej nahmatala tajné miesto, ktoré stlačila a po chvíli sa so šušťaním a škrípaním otvorili tajné dvere. Do komôrky chatrče okamžite nabehlo mäkké svetlo mnohých sviečok a vrava zhromaždeného davu ľudí, čo v priestrannej a najmä veľkej miestnosti sedeli na laviciach s korbeľmi piva pred sebou. Len, čo sa dvere otvorili, všetci prítomní stíchli a upriamili svoje pohľady na prichádzajúcu trojicu cudzincov. Firra až teraz zaľutovala, že nepoužila svoje obdarenie a nezmenila svoj vzhľad. Myslela si, že sem prídu nepozorovane, avšak opak bol pravdou. Dívali sa na nich práry ľudských, ale i Obdarených očí.