Piesne obdarených: Krv a ľad

18. Oči bezodné

Vo Firre sa miešali rozličné pocity. Po tom, čo sa zbavila Temnoty, niečo sa v nej zmenilo. Bola si istá toho, že Sax bolo nebezpečné mesto, no teraz, keď zistila, že sa po meste potuluje tajomný vrah, taký krutý a nebezpečný, čo ani nepochádza z tohto sveta, zmocnil sa jej neskrývaný strach. Tento strach však nebol taký, ako ho prežívala doposiaľ. Bol to oprávnený pocit hrôzy, čo sa zmocnila jej duše a ostrými pazúrmi sa zaryla do jej vnútra, odhodlaná nepustiť sa. Bol ako parazit, ktorý vám deň, čo deň našepkáva, že nič už nebude také ako predtým. Že sa tohto stvorenia, čo sa záhadným spôsobom objavilo na tomto mieste, nezbavia len takým jednoduchým spôsobom.

Úkosom pozrela na dvojicu mladých priateľov, ktorí kráčali po jej boku a náhle pocítila vďačnosť, čo hrôzu ako-tak vypudila z jej srdca. Oni boli ochotní vrátiť sa pre ňu. Vypočuli si ju, keď sa cítila byť stratená, premrznutá a vystrašená do špiku kosti. Podali jej pomocnú ruku a najmä Adanar ju do istej miery pochopil. Teda, aspoň v to dúfala.

Prechádzali ulicami Saxu v dokonalej tichosti. Každý bol stratený vo svojich myšlienkach a len sem-tam po očku skontrolovali ohnivovlasú dievčinu, či sa ich stále drží, zatiaľ čo oni blúdia vo svojich hlavách. Firra si nesmierne vážila Adanarovho šľachetného gesta, keď si kvôli jej maličkosti zložil svoj kožuch, aby neumrzla. Musela uznať, že ju v tej chvíli príjemne zaskočil. Adanarovo teplo, ktoré z kožuchu sálalo, nasiaklo i kus príjemnej medovej vône jeho tela. Netušila, prečo si tú vôňu uvedomila až teraz, a vnímala ju tak intenzívne, až ju šteklila v nose. No musela uznať, že bola nerozlučnou súčasťou Adanarovej mierne tmavej pokožky. Ani si neuvedomovala, že ju hlbokými dúškami vychovala, až sa jej zmysly roztancovali všemožnými tancami.

Adanar nevoňal ako jej snúbenec, Neyther Vasylsky. Vlastne bol Adanarovým verným opozitom. Neyther bol ako sneh. Jeho pokožka bola taká svetlá, až mala Firra veľakrát pocit, že v bielej krajine splynie. Jeho vlasy mali nezvyčajnú oranžovú farbu a lesk v mandľovo vykrojených očiach, sa jagal zlatým a strieborným odleskom. Avšak nebol ani zďaleka taký krásny ako Adanar. Zatiaľ, čo z ľudského bojovníka, Saxského strážcu, sršala radosť a mali ste pri ňom pocit bezpečia; pri Neytherovi ste mali pocit stiesnenosti a strachu. A nebolo to len jeho chladným zovňajškom.

Neyther Vasylsky mal miesto srdca ľad. A to doslova. Jeho obdarením je vytvárať všetko z ľadu. Z jeho tela nesála hrejivá náruč, ktorá by vás zohriala, ale vychádzal z nej číry chlad, podobný tomu, čo zažila v uličke pri Temnote. Nemala ho rada. Vždy keď sa objavil v jej blízkosti, prepadla ju skľúčenosť. Má sa azda vydať za toho, čo sa jej protiví už len samotnou existenciou? Márne sa snažila vykrútiť z manželského zväzku. Matka ju nepočúvala, Neyther po nej túžil a jeho žiadostivosť sa nedala zastaviť. Jediné, čo Firru pred ním chránilo, bol starý zvyk, ktorý vravel, že ženy sa muž môže dotknúť až po uzavretí manželstva. Ak sa však niekto dopustil znesvätenia, bol odsúdený do vyhnanstva a na jeho rodinu padol tieň hanby a spoločenského úpadku. Takže Neytherovi neostávalo nič iné, ako netrpezlivo očakávať deň sobáša. Firru z tej príšernej predstavy striaslo odporom.

Náhle sa na širokej obchodnej ceste, ktorá viedla priamo pod hrad, rozoznel šum šepotu a ľudia sa začali zberať k jednej z mnohých malých nevšedných uličiek.

,,Čo sa deje?" Spýtala sa Firra s miernym mračením a obzrela sa na svojich spoločníkov. Adanar sa tváril rovnako znepokojene ako ona. Keď sa dav ľudí začal zväčšovať, pomedzi pribúdajúce hlavy vykukli čierne uniformy Saxskej gardy.

,,To netuším, no mám taký pocit, že z toho nič dobré nevzíde," odpovedal jej na otázku Adanar a pomalým klusom sa začal približovať k miestu rozruchu. Zeno za ním nezaostával, a tak Obdarenej dievčine nezvýšilo nič iné, ako ich nasledovať.

Kým však prišla na miesto rozruchu, obaja spoločníci sa už predrali dopredu k svojim kolegom, pýtajúc sa na podrobnosti nezvyklej situácie. Náhle však ustrnuli v pohybe a dívali sa na jedno miesto so znechutenými grimasami, čo mali vyryté​ vo tvárach.

,,Firra, nechoď sem!" Okríkol ju Zeno, ktorý si ako prvý všimol jej príchodu. Dievčine sa na tvári zračilo prekvapenie.

,,Prečo? Čo sa stalo?" Avšak na jej otázku pokrútil iba hlavou na znak toho, že nie je správne to teraz rozoberať. Lenže to by nebola Firra, ak by sa jej zvedavosť neprejavila a nedbajúc na varovanie, pokračovala v hrubých odtláčaní zvedavcov, čo jej bránili vo výhľade.  Medzitým sa jej Adanar stratil z dohľadu.

,,Povedal som, aby si sem nechodila!" Zavrčal výstražne Zeno. Firra si však tvrdohlavo odfrkla a pokračovala ďalej. Nedbala na nesúhlasné frflanie ostatných prizerajúcich a nedávala ani pozor na to, akou silou ich udierala lakťami. Už jej zostávalo iba pár metrov, než by konečne uvidela dôvod toho zmätku, keď tu sa náhle ozval autoritatívny hlas Zena.

,,Vy dvaja!" Skríkol na dvoch statných strážcov, čo boli najbližšie prizerajúcim. ,,Zadržte tú Obdarenú dievčinu, čo má červené vlasy." Len čo to dopovedal, oslovení muži prikývli a vydali sa za ňou.

Firru v tej chvíli prepadol záchvat zúrivosti. Nebude jej rozkazovať, čo má a čo nemá robiť, kam smie a kam nesmie ísť. Nenechá sa len tak odstrčiť bokom, zatiaľ, čo občania tohto prekliateho mesta, môžu bez problémov nakúkať do uličky plnej Saxskej gardy.

,,Ak sa ma čo i len trochu dotknete, spôsobím vám také muky, že tri dni budete práce neschopní!" Vyprskla, keď sa Zenom poslaní muži, dostali až na jej úroveň. Náhle, akoby švihom čarovného prútika, zastavili sa s neistým výrazom. Je zrejmé, že nevedeli akú mala schopnosť, a tak sa Obdarená dievčina sama pre seba uškrnula.

,,Len ju nepočúvajte, uťahuje si z vás. Teraz ju odtiaľto dostaňte a za žiadnu cenu jej nedovoľte, aby sa sem čo i len na milimetrík priblížila." Vyslal im ďalšie rozkazy, avšak prv, než ju stihli zachytiť ich mocné ruky, Firra využila dar ilúzie, a tak miesto jej skutočnej verzie, stála tam iba jej nehmotná kópia. Medzitým, čo zmätení strážci sledovali, ako sa im Firrina podoba rozplýva vo vánku, prefíkaná dievčina sa už predrala dopredu.

Keď začula Zenove nahnevané hromženie, víťazoslávne mu zakývala a s hlavou hrdo vztýčenou dohora, vykročila za Adanarom, ktorý kľačal pri jednom z mnohých krovín, čo rástli pozdĺž mierneho svahu drobného potôčika.

Adanar ju neskoro zbadal na to, aby ju zastavil, pretože pohľad, ktorý sa tvrdohlavej a nerozumnej dievčine naskytol, už nikdy z mysle nezmyje. Spod krovia sa na ňu díval pár bezodných očí, zakalených bielou hmlou, ktorá symbolizovala jediné...

Pod krovinami ležala znetvorená mŕtvola, pokrytá ľadovým závojom...

Áno ja viem! Nebite ma! Zase krátka kapitola a opäť useknutá v tom najlepšom čase. 😱😁 Som zlá ja viem 😂 ospravedlňujem sa za chyby a preklepy, neskôr ich opravím 😃