You will not be alone again [TEEN WOLF Fanfiction]

2. Kytica kvetov

„Hej, počkajte, doktorka Watsonová!" kričal na ňu a snažil sa ju dohnať po nemocničnej chodbe na druhý deň.

„Stiles," otočila sa a pozrela sa na neho. „Môžem pre teba niečo urobiť?"

„No, ani nie," pousmial sa. „Len fakt som rád, že ste ho dali dokopy. Že ste ho zachránili."

„Už som ti povedala, že mi nemusíš ďakovať, toľko," usmiala sa na neho.

„Tieto vám hádam tak skoro nezvädnú," povedal jej kyticu kvetov. Väčšiu ako večera ráno. Tú kyticu bohužiaľ nevzkriesila voda, ale ona ju aj tak nevyhodila. Zobral ju domov, zavesila ju na terasu a chcela počkať, kým zoschne.

„To si nemusel," venovala mu ďalší úsmev a privoňala si ku kvetom.

„Tie nie sú úplne odo mňa, teda vyberal som ich ja, ale posiela ich otec, viete," vravel jej, „za to, čo ste pre neho urobili, aj keď ste to nemuseli urobiť a aj keď sme si tú operáciu ani nemohli dovoliť. Je to len drobnosť, len kvety, tak ich prijmite, prosím."

Doktorka Watsonová prikývla. „Och, samozrejme, kvety by som neodmietla, mám ich veľmi rada," dodala.

„To som rád, teda aj on bude rád, otec," vravel Stiles rýchlo. „Ako dlho ste v Beacon Hills?"

„Tri dni," odvetila mu.

„Ste vydatá?"

„Hm, nie," nerozumela kam mieri svojimi otázkami, ale bol to iba chlapec a možno si neuvedomoval, že sú trocha nevhodné.

„A máte deti?"

„Nie, ani tie nemám, prečo?"

„Len tak, ste tu nová, chcel som byť milý a tak," vravel jej a trocha sa uškrnul. „Možno sa vám tu bude páčiť, aj keď je to tu trocha šialené, ale to by ste nepochopili, to je proste veľmi zložité a tak..."

„Stiles!"

„Áno?"

„O čom to rozprávaš?"

„Ja? O ničom," zasmial sa. „No musím letieť. Rád som vás videl, doktorka a majte pekný deň." A potom odbehol preč skôr, ako sa stihla spamätať.

Pokrútila nad tým chlapcom hlavou a usmiala sa, pretože je to prišlo milé, naozaj na ňu urobil dojem, bol zlatý, inteligentný a keby mala syna, želala by si, aby bol ako on. Slušný, vychovaný, tak trocha bláznivý. Poznala ho síce iba dva dni, ale trocha sa v ňom dalo čítať ako v otvorenej knihe. A najviac zo všetkého jej imponovalo, ako veľmi mu záleží na jeho otcovi. Veď sa z nemocnice skoro ani nepohol.

Privoňala si znova ku kvetom a opäť sa usmiala. Vrátila sa do svojej ordinácie, dala ich do vázy, aby nezvädli ako tie predtým a chvíľku na ne iba hľadela.

„Doktorka Watsonová, hľadala som vás," vošla do jej ordinácie Melissa.

„Stalo sa niečo?"

„Nie, neľakajte sa, len som vám doniesla zložky pacientov," položila ich na jej pracovný stôl. „Pekná kytica."

„Áno, to je," usmiala sa na ňu doktorka. „Chcela som sa vás spýtať na Stilesa."

„Na Stilesa? Čo je s ním?"

„Vraveli ste mi, že je najlepší priateľ vášho syna?"

„Áno, už dlho, odkedy boli deti. Scott, môj syn a Stiles sú skutočne najlepší priatelia. Vo všetkom sa podporujú, všetko robia spolu, sú si ako bratia," usmiala sa Melissa. „Akurát sú v maturitnom ročníku, aj keď tej škole moc nedávajú."