You will not be alone again [TEEN WOLF Fanfiction]

14. Dobré znamenie

Celý deň si pripadala ako šialená. Zdržiavala sa v blízkosti policajnej stanice a to len z dôvodu, aby mohla Noaha na okamih vidieť. Po rozhovore s jeho ženou, o ktorej si myslela, že je mŕtva, sa cítila vo vnútri úplne rozpoltená.

Ako sa tam celé tie hodiny potulovala, šerifa nevidela. Zrejme bol celý deň zatvorený vo svojej kancelárií. Bol to už druhý dlhý deň, kedy bola bez neho. Dúfala, že zahliadne aj Stilesa, ale ani po ňom neboli ani stopy. Dokonca ani po Scottovi a ostatných.

Zúfalo klesla na lavičku a v rukách zvierala svoje kľúče a kľúčenku, ktorú jej Stiles daroval. Na znak mieru medzi nimi. Na znak toho, že súhlasí s tým, aby chodila s jeho otcom, lebo pri nej bol šťastný. Tá kľúčenka tu stále bola a tak Claudia dúfala, že si to celé naozaj nevymyslela a že sa možno v Beacon Hills deje niečo nadprirodzené, čo spôsobilo, že si ľudia nepamätajú, že s ňou majú iný ako formálny vzťah. Lenže to by vôbec nevysvetľovalo Claudiu Stilinskú živú a zdravú.

Claudia bola presvedčená, že sa niečo musí diať. Niečo divné, niečo zvláštne, niečo čo sa jej snaží zničiť život, ktorý si vybudovala v Beacon Hills.

Z kabelky vybrala vreckovku a zotrela si slzy, ktoré sa jej opäť samovoľne pustili z očí.

„Doktorka, ste v poriadku?"

Zodvihla tvár, keď na ňu dopadol tieň a keď ju úplne odzbrojil jeho hlas. Pozrela sa na neho. Tváril sa trocha znepokojene, keď ju videl plakať. Vo vysielačke sa mu ozývali nejaké pokyny, ale on to nevnímal. Iba čakal na jej odpoveď.

„Videl som vás plakať, stalo sa vám niečo?" zopakoval otázku, keď neodpovedala. Kľakol si k nej a usmial sa na ňu.

„Som v poriadku," odvetila.

„Včera ráno ste chceli so mnou hovoriť, prečo?"

„O nič dôležité nešlo," povedala. „Nič sa nedeje, len mám zlý deň. Ťažké dni v nemocnici a...," nevedela, čo ďalej povedať. „Mala by som už ísť."

Postavila sa z lavičky a Noah jej podal kabelku, ktorú nechala ležať na lavičke. „Zaveziem vás do vášho domu?"

„Nie, určite máte prácu," zamietla. „Rada som ťa videla," dodala, ani si neuvedomila, že mu zatykala. „Ja..., už pôjdem. Dovidenia."

Poslednýkrát sa na neho pozrela a ponáhľala sa preč. Cítila sa tak veľmi zle, srdce jej búšilo ako šialené. Nepamätal si na to, čo všetko za posledné mesiace spolu prežili. Akoby ju nespoznával bližšie. Lámalo jej to srdce a cez slzy poriadne ani nevidela na cestu. Najhoršie bolo, že sa jej začínalo trocha zatemňovať pred očami a ťažko sa jej prehĺtalo. Musela sa zachytiť lampy, aby nespadla na zem.

Claudia si v rýchlosti uvedomila, že na ňu určite ide opäť panický záchvat. Snažila sa zhlboka nadýchnuť, ale bolo to márne.

Triasla sa a bála sa, že odpadne priamo uprostred ulice, kde nebolo po ľuďoch ani stopy. Pustila sa lampy, ale v okamihu kedy čakala, že spadne, ju zachytili jeho ruky. Sledoval ju, lebo sa mu zdala taká rozrušená.

„Zavolám sanitku," povedal jej a odhrnul jej spotené vlasy z tváre.

„Nie," šepla.

Sedel na zemi a držal ju v náručí. Claudia mu hľadela do očí, snažila sa pravidelne dýchať, občas oči zavrela, aby ten záchvat zmizol. Myslela na to, že leží v jeho náručí, že tu je pri nej, aj keď si nespomína na to, ako veľmi sa milujú. „Ostaň so mnou, prosím."