You will not be alone again [TEEN WOLF Fanfiction]

4. Prinášam smrť

„Opakujem, bol vyhlásený biely kód, okamžitá evakuácia nemocnice," rozprávala Melissa do mikrofónu.

„Čo sa to deje?" dobehla tam doktorka Watsonová, ktorá pomohla odprevadiť posledného pacienta do sanitky. „Čo sa tu, do pekla, deje?"

„Mali by ste ísť aj vy," riekla jej Melissa.

„Ja nikam nejdem!"

„Počúvajte ma, doktorka Watsonová, toto je kompletná evakuácia nemocnice. Musíte ísť," povedala jej Melissa a doktorka sa na ňu škaredo pozrela. Svetlo v nemocnici vypadlo a všade bolo počuť krik. „Bežte!"

Doktorka sa rozbehla preč a Melissa ju o chvíľku dobehla. „Poďme," chytila ju za ruku.

„Vážne, čo sa to, do pekla, deje?" spýtala sa jej doktorka.

„To vám fakt povedať nemôžem," pozrela sa na ňu Melissa vážne. „Ale skúste mi dôverovať, áno?"

Doktorke Watsonovej neostávalo nič iné a napokon prikývla. Za tých pár dní si Melissu skutočne obľúbila, brala ju ako priateľku a preto jej verila.

***

Keď sa na druhý deň vrátila do nemocnice, všetko sa zdalo byť v poriadku. Pacienti boli späť, svetlo bolo opravené a ona si v automate kúpila kávu. Vyzeralo to konečne na pokojný deň. Lenže potom mala pocit, akoby ju niečo udrelo do hlavy. Strašne ju rozbolela a ten pocit celkom dobre poznala.

„Ste v poriadku?" objavila sa pri nej Melissa.

„Ja neviem," šepla doktorka. Zahmlievalo sa jej pred očami a preto sa rýchlo napila kávy, aj keď bola vrelá.

„Doktorka Watsonová, čo je to s vami?" pýtala sa jej Melissa.

A potom to zrazu prestalo. Bolesť odišla a aj divné pocity, ktoré ju sprevádzali. „Asi mi len klesol tlak," zaklamala a usmiala sa na Melissu. „Všetko je v poriadku."

Melissa sa na ňu pozrela a ona si všimla, že jej vôbec neverí. Naďalej sa usmievala, ale potom priviezli ženu po autonehode. Bola na tom veľmi zle. Doktorka podala Melisse svoju kávu a rozbehla sa pomôcť.

Pozrela sa na tú ženu a pred očami sa jej znova zahmlilo. Žena bola celá od krvi, mala poranenie na hlave a bola v bezvedomí. Slabo dýchala a previezli ju rovno do operačnej miestnosti.

Keď sa pustila do záchrany jej života, vedela, že niečo nie je v poriadku. S ňou, so svetom, jednoducho všetko sa jej zdalo zvláštne a čudné. Na chvíľku prístroje ukazovali, že žena nedýcha a ona robila, čo mohla. Pokúšala sa ju oživiť, pokúšala sa o všetko, všetko čo vedela, čo sa naučila, čo dokázala, ale nič nepomohlo.

„Už jej nemôžete pomôcť," chytil ju okolo ramien kolega. „Doktorka Watsonová, je nám to ľúto, ale je mŕtva. Nemohli sme nič robiť."

„Vždy sa dá niečo robiť!" vykríkla ako ranené zviera. „Vždy, počujete, vždy!"

„Niekedy to proste nejde, niekedy je už neskoro," dodal kolega a chcel ju objať, ale ona ho od seba odtisla. Vybehla z operačnej sály. Vybehla aj z nemocnice, nepočúvala Melissu, ktorá za ňou volala, aby sa zastavila.

***

Pršalo a ona stála na ceste. Bola celá premočená, miestami od krvi, ktorú ešte nezmyl dážď a ani nevedela, kde nechala svoj nemocenský plášť a ešte k tomu všetkému aj plakala. Zúfalo plakala. Trhala sebou a nevedela, čo bude ďalej robiť so svojím životom. Niekde sa zablýskalo, ale jej to bolo úplne jedno. Nevadilo by jej, keby do nej udrel blesk. Možno by to bol dostatočný trest za to, čo urobila.