You will not be alone again [TEEN WOLF Fanfiction]

7. Strach

Claudia vošla do svojho domu a vyšla rovno na poschodie do spálne. Zhodila zo seba oblečenie a uložila sa do postele. Bola vyčerpaná a v hlave jej vírilo množstvo myšlienok na všetko, čo sa dozvedela. Nielen o sebe, ale aj o ostatných a neustále ju to prekvapovalo. Nikdy by si nebola myslela, že niečo ako nadprirodzené veci existuje. Čítala o tom veľakrát, v knihách, videla to veľakrát vo filmoch a seriáloch, ale toto bolo iné, bolo to skutočné a tak blízko nej.

Desilo ju to. Desila sa aj sama seba. Hoci nad tým stále uvažovala, zdalo sa to ako pravda. Lydia s tým vyzerala byť vyrovnaná, tak Claudia usúdila, že aj ona sa bude musieť s tým nejako vyrovnať. Aspoň konečne mala nejaké odpovede a vedela, čo sa to s ňou deje.

Pomyslela na to, ako jej zomrela pacientka a pokúšala sa vziať si slová šerifa Stilinského k srdcu o tom, že naozaj nedokáže zachrániť každého a že určite robila, čo mohla. Chcela sama seba o tom presvedčiť, ale nebolo to také jednoduché. Stále sa za to cítila vinná, stále uvažovala nad tým, že mohla urobiť niečo viac pre tú ženu.

A potom ju myšlienky zaviedli k tej Beštií, ktorá sa dostala aj do nemocnice. Claudiu to desilo, asi rovnako ako Doktori desu. Všetko to bolo také komplikované a šialené, že na okamih jej to prišlo ako veľký žart a chcela sa zasmiať. Nuž nebolo to tak, bolo to naozaj reálne. Claudia bola pevne rozhodnutá pomôcť. Nechcela ďalšie obete, nechcela, aby ešte niekto zomrel vinou Beštie, alebo tých Doktorov desu.

Zazívala a pretočila sa na bok. Zavrela oči, snažila sa to všetko vypustiť z hlavy, naozaj chcela zaspať. Tak ako už dávno nie. Bola veľmi unavená a vyčerpaná, možno ešte viac, ako v ten večer, keď ju šerif Stilinski našiel na chodníku a odviedol k sebe domov, aby sa konečne vyspala. Teraz toľko túžila po spánku, ale jej myseľ bola taká prepracovaná, že stále neprichádzal.

Claudia sa prehodila na druhý bok a pomyslela práve na šerifa. Toľko jej pomohol a pritom to nemusel robiť. Snažil sa jej pomôcť, všetko jej vysvetliť a Claudia si uvedomila, že jeho spoločnosť má rada. Bol inteligentný, veľmi milý a skutočne sa zaujímal. Ochraňoval mesto a bol skutočne skvelým otcom. Claudia vedela, že je dobrý človek, nemusel by ju nijako presviedčať. Napokon s myšlienkami na šerifa Stilinského zaspala.

***

„Och, vďaka Bohu," zalamentovala Melissa, keď zbadala Claudiu v jej ordinácií. „Mala som o vás taký strach, doktorka Watsonová."

„Ďakujem, Melissa," usmiala sa na ňu Claudia. „Nevzala som to práve najlepšie. Bol to prvý pacient, čo mi zomrel a bolo to skutočne náročné." Dodala a úsmev jej zmizol z tváre.

„Je mi to ľúto."

„Našťastie sa našiel niekto, kto mi pomohol a už sa cítim lepšie," povedala Claudia a vzala si od nej kávu, ktorú Melissa doniesla.

„Kto je ten záhadný?" pýtala sa Melissa a trocha sa uškrnula.

„Nepovedala by som, že je záhadný, alebo že je to tajomstvo," žmurkla na ňu Claudia, „možno bol iba v správny čas na správnom mieste. Pomohol mi šerif Stilinski."

Melissa prikývla: „To je dobré."

„Poznáte sa dobre?" pýtala sa Claudia.

„Scott a Stiles sa priatelia od detstva, takže sa poznáme, ale nie nejako dôverne," odvetila jej Melissa. „Len skrz chlapcov."

„Myslela som si. Povedal mi, ako zomrela jeho manželka. Musela to byť hrozná tragédia. Chudák Stiles, bol ešte maličký," vravela Claudia so súcitom. „Zdá sa mi to také smutné."