Naruby

2.kapitola

                    

Prstom prechádzam po knihách v piatej poličke. Zastala som pri predposlednej. Pri tej, ktorú som vybrala tomu chalanovi. Na jej listoch už značne vidno, koľkokrát sa v nej listovalo. Knihu vložím späť. V mojej izbe toho nie je veľa. Jedna posteľ, naozaj obrovská, šatníková skriňa, stolík a knižnica. Na béžových stenách mi visia od mojich malých malieb až po fotografie v rámoch od neznámych autorov. Už som vstala pred hodnou chvíľou, ale vždy si nechám ešte trocha relaxu. Vyjdem z izby a zamierim svoju cestu do kuchyne. „Dobré ráno." Poviem ešte stále rozospatým hlasom. Naši sú už pripravení do práce. Celý týždeň sa vidíme zväčša iba večer, ale nahradíme to víkendom, kedy chodievame na rôzne výlety. „Dobré ránko. Raňajky máš na stole, desiatu v chladničke." povedala mamina. Dala mi pusu na líce, tatino ma potľapkal po hlave: „Si pripravená do školy?" „Mhm," prehltnem, „hej, som." „No dobre, my ideme. Ahoj." „Čaute." zakývam.

                    

A som sama. Dojem raňajky. Šuchtavým krokom vložím tanier do umývačky riadu a presuniem sa do kúpeľne. Umyjem si zuby, vypnem vlasy. Ešte sa zastavím v obývačke. Mám tam v teráriu jaštera. Volám ho Simon, ale hoc kedy mu prischne iná prezývka. Najčastejšie leňoch. Aj teraz je na tom istom kameni pod lampou, kde sa vyhrieva. Oči má privreté a pravidelne sa mu nadvihuje hrudný kôš. Vyzerá spokojne. Pozriem na hodinky. Pol hoďka, kelu! Vletím do izby a otvorím skriňu. Vyberiem si čierne nohavice, žltú mikinu a čierny kabát. S farbami to nepreháňam. Mám nepísanú zásadu: Snaž sa vždy k čiernej iba jednu farbu! No nie vždy sa zadarí. Dnes sa mi líčiť nechce, veď aj tak nestíham. Do kabely si zbalím desiatu, zhrabem mobil a kľúče, obujem si čierne tenisky a vyrazím.

                    

Do triedy prídem ešte pred zvonením. V triede je nás málo, veľa ľudí odišlo. Bohužiaľ, všetci s ktorými som ako-tak vychádzala sú tí, čo odišli. Je ešte len september, ja som si však už vytvorila stereotyp. Hodina- učenie, prestávka- čítanie knihy. A tak prežijem šesť hodín a idem domov.

                    

Moja bývalá kamoška Gaba, s ktorou som sa prestala baviť, pretože jej už prestala vyhovovať moja povaha (kravina, že?), ma pretla hnusným pohľadom. Človek sa začne chovať intelektuálne a ona mu začne nadávať do podivínov a podobne? Haló, to kde sme? Keď mi však povedala, že som chudera, to vo mne vzkypelo. Bolo mi jedno, pokiaľ si chcela uspokojiť svoje ego nadávaním druhým. Ale mňa ponižovať nebude. A tak som jej strelila facku. A práve išla triedna. A ja som sa dostala do riaditeľne.

                    

Pousmiala som sa, ako mala vtedy červený ksicht, namiesto toho, aby som jej opätovala ten hnusný pohľad. Zatvárila sa prekvapene a otočila sa.

                    

No ale späť do riaditeľne. Riaditeľka mi povedala: „Problémoví žiaci majú tri šance. Ty si si svoju prvú premrhala." nadvihla som obočie. Ja a problémový žiak? „Prepáčte pani riaditeľka, to bude omyl. Ja nie som problémová. Akurát som sa vyhla sebakontrole, pretož..." prerušila ma: „Mňa nezaujíma tvoja sebakontrola. Mňa zaujíma, prečo si udrela svoju spolužiačku." „Pretože ma nazvala chuderou." „To nie je dobrý dôvod na fackovanie! Tak sa problémy neriešia! Ako by to vyzeralo, keby každý kto niekomu nadáva, dostal facku?!" zvyšovala hlas. Keď kričala, krčná tepna jej nechutne pulzovala. Na takú drobnú ženu vo fialovom kostýme má hlas ako hrom. „Myslím, že spravodlivo. Ja viem, že takou cestou to nefunguje.  Ale ja som jej povedala, nech do mňa nerýpe." trochu drzé, ale čo jej mám povedať? „Mala si sa o tom porozprávať s triednou učiteľkou alebo školskou psychologičkou." To myslí vážne? „Ja si viem riešiť svoje problémy a nebudem za nikým chodiť. No a čo že som jej strelila facku. Zaslúžila si to! A prečo sa pozeráte na jeden môj problém, a nie napríklad na to, kde všade som reprezentovala našu školu?" nevydržala som to a začala kričať. Mierne som vstala z kresla. „Nekrič tu po mne. Zavolám tvojím rodičom nech si na dnes po teba prídu. A dve..." „Čo dve?" Veľmi škaredo na mňa pozrela. „ Už dve šance si premrhala." Povolila som napäté svalstvo. Nech už som preč. „A čo potom? Keby som premrhala aj tretiu?" „Takýto extrém sme ešte nemali. Teraz, prosím, odíď z mojej pracovne a na vrátnici počkaj na svojho zákonného zástupcu."  Vstala som a zamrmlala som na pozdrav. Prišiel po mňa tatino. Našťastie vždy hovorím čo a ako, a vedel aj o situácií s Gabou. Okomentoval to jednoducho: „Konečne." a začal sa smiať. Veľmi. A aj ja som sa začala smiať. A bolo mi dobre. Vôbec ma netrápili dve premrhané šance ako pre problémového žiaka.

                    

Mysľou sa vrátim na hodinu. Je dejepis, avšak pozor nemusím dávať. Všetko sa učím dopredu. Od toho incidentu sa všetci v škole ku mne správajú s odstupom. Akurát biologikárka je na mňa milá a ešte učiteľ informatiky. To je tak skvelý pán. Volá sa Hugo a všetci mu hovoríme pán Hugo. Je hudobne nadaný, mladý, má tridsať, a bohužiaľ, notorik. Odkedy ho vyhodili z vysokej školy muzických umení, rozišla sa s ním jeho priateľka, neustále pil. Ale iba poobede. Do obeda bol čistý. To stačilo na to, aby naša škola ho zobrala ako náhradu za učiteľku, ktorá odišla. Vedeniu bolo jedno, čo robil po škole. Počas vyučovania bol prítomný, upozorňoval žiakov, aby boli ticho a dokonale spĺňal požiadavky učiteľa. Učil nás už rok a za ten čas som zistila jeho alko- rutinu. Úchylné? Asi trochu. Ráno príde do školy. V kabinete si zarobí sódu, s ktorou zapije tabletku proti bolesti hlavy. Vyučuje  päť hodín (to si ustanovil) a potom ide domov na motorke. Sledovala som ho celý deň, ale keď nasadal na motorku, uvidel ma: „Hej, ty! Prečo ma celý deň sleduješ?" chvíľu som uvažovala na koho kričí, potom mi to došlo že na mňa. Prišla som bližšie: „Prepáčte, zaujala ma vaša denná rutina, ehm," zakašľala som, „a spravila som experiment vášho života. Ako fungujete. Ešte raz sa ospravedlňujem." Usmial sa. On sa fakt usmial: „To je zaujímavé. Takého človeka som ešte nestretol." „A myslíte, že by som svoj experiment mohla dokončiť?" na chvíľu sa zamyslel: „No, budeš to niekomu ukazovať?" „Nezapisujem si to a keby áno tak nie. Je to iba pre moje vlastné poznatky o ľuďoch závislých na alkohole." „Ja nie s... Ako si to zistila?"  „Je to jednoduché. Vždy držíte ruky medzi kolenami, aby sa vám netriasli. Ráno zapíjate tabletku proti bolesti hla..." začala som menovať, ale zastavil ma: „Dobre to stačí! Čo potrebuješ ešte vedieť k svojmu experimentu?" zvýšil hlas. Ešteže všetci už odišli: „Vaše obydlie. V akom prostredí žijete." „No dobre, nasadni si za mňa a daj si moju prilbu." S neznámym človekom na motorke? Nielenže sa bojím jazdiť na motorových vozidlách s cudzími ľuďmi, ale ešte aj s opilcom? „O-okej." „Bojíš sa?" „Ja? Hej, každý človek sa niečoho bojí. Ja napríklad jazdy na motorke s notorikom." „Dobre, nemusíš ísť." „Nie! Je to pre môj experiment." Nasadila som si prilbu a nasadla.

                    

Našťastie nejazdil príliš rýchlo. Býval v malej bytovke pre štyri rodiny. Ako som predpokladala, byt mal skoro úplne prázdny. Iba kuchynská linka, malá chladnička, gauč a pracovný stôl. Bola to garzonka so zatiahnutými závesmi, čiže svetlo tam nemalo šancu. „Nie je vám divné, že ste si do bytu pustili žiačku?" „A malo by byť?" otvoril vrchnú skrinku linky a vytiahol poloprázdnu fľašu whisky. „Nie. Aj tak ja už pôjdem. Zajtra ráno vám prinesiem do kabinetu záver." „Okej, teším sa." A odpil si. „Tak dovi." A išla som na bus. A takto som sa zoznámila s Hugom. Pánom Hugom.

                    

Po dejepise sme sa presunuli do učebne biológie. Profesorka Modrá-biologikárka ma zastavila pred jej kabinetom: „Peti, zajtra je olympiáda z biológie. Zopakuj si celý minulý ročník." Úplne som na to zabudla. Školské kolo sme písali ešte minulý rok. Ešte ja a Gaba. Aj ona ide. Bude sa to konať na škole, kde to napísalo nad 80% najviac žiakov. Tento rok je to stredná škola. „Dobre, o koľkej sa ráno stretávame?" „O siedmej tu buď." Ach jaj, to bude deň.