Naruby

8. kapitola

          

Cink! Pípne mi mobil. Otvorím jedno oko, ale hneď sa rozhodnem zatvoriť ho. Ostré svetlo mi prebodne mozog zo všetkých strán. Poslepiačky nahmatám mobil, ktorý opäť zavibroval a prižmúrenými očami pozriem na displej. Správa od Leonarda. Ako inak.

Leonard: Platí to dnes?

Ja: Prepáč, som chorá, čiže nie.

Leonard: Ty si chorá? Prídem za tebou.

Ja: Neblázni.

Leonard: Nebláznim. Aké je tvoje obľúbené ovocie?

Ja: Hurmikaki.

Leonard: Pomaranč je tiež dobrý.

Ja: Si blázon.

Leonard: Haha.

A viac sa neozval. On je však schopný sem naozaj prísť, tak by som sa mala poľudštiť. Osprchujem sa, umyjem zuby, dám do domácich handier a začešem vlasy do drdola. Začal ma mátať hlad, no doma nebolo nič na jedenie. V kuchyni v skrinke nájdem instantnú polievku. Na tom sa nedá nič pokaziť! Voda, zovrieť, vysypať a zjesť. Žiadna veda. Ku vareniu si pustím film.

Polievkaje uvarená. Naberiem si trochu do misky, predsa ešte nezjem veľa, a keď už si idem dať prvú lyžicu do úst... zazvoní zvonček. Hodina? Dobrý je. Došuchcemsa k telefónu: „Nó?" To dychčanie a vietor je v tom príšerne hlasné! „Som tu. Otvor mi dvere." „Okej, a choď úplne hore." Stlačím gombík otvárania. Otvorím dvere a čakám. Výťah zabliká, začne hučať a v presklenom okienku sa objaví svetlo. Výťahové dvere sa otvoria a v nich stojí vysmiaty Leonard s nákupnou taškou v ruke a so školskou taškou cez rameno. „Ahoj, vyzeráš príšerne." To je magor. „Čau. Ty si nádherný. Poď ďalej." Odstúpim sa a naznačím, aby vstúpil. „Tu sa vyzuj, veci daj tu..."Skočil mi do reči: „A nákup?" „Nákup daj do kuchyne. Rovno po chodbe a doprava."Vyzul svoje topánky a dal si dole bundu. „Vonku je celkom zima." Zhlboka sa nadýchol: „Hmmm... varila si niečo? Pekne to tu rozvoniava." „Hej, varila. Sačkovú polievku. Chceš?" „S radosťou ochutnám tvoje kulinárske umenie. Kde máte kúpelku?" „Tu." Otvorím dvere. Zatiaľ čo si umýval ruky, zobrala som nákup a doniesla ho do kuchyne. Z chodby sa ozvalo: „Vy bývate v mezonete? Nevedel som, že tieto byty sú mezonety." „Ale iba horné." Prišiel do kuchyne a začal mi pomáhať vybaľovať nákup. On toho nakúpil! „Načo mi bude syr?" „Neješ syry?" „Ani nie. Dávaj všetko tu, naberiem ti polievku." Tanier som mu dala vedľa svojho a začali sme jesť. „A kde máš izbu?" „Dole. Hore majú izbu naši, potom je tam kúpeľňa, takzvané skladisko, pracovňa a terasa." „Prečo máš izbu dole?" „Nechcela som. Hore vôbec nechodím. Môžem ti to tam ukázať." „Jasné. Tá polievka je dobrá." A pochvalne zdvihol lyžicu. Dojedli sme a taniere som dala do umývačky. Viedla som ho po schodoch hore a šla som prvá, čo bola chyba: „Aj keď nešportuješ, máš dobrý zadok."  Otočila som sa naňho a dodala: „Aj keď rozmýšľaš, máš stále debilné poznámky." Vyšli sme hore. Je to veľká chodba s pravou stranou presklenou, čo je terasa a všade inde sú dvere do izieb. Otvorím prvé dvere: „Pracovňa." Druhé: „Kúpeľňa." Tretie: „Spálňa."  Štvrté: „To je skladisko. To ti nemusím ukazovať." „Ale ukáž." Nevoľky otvorím dvere. Nazrie tam. „Načo máte fujaru?" „No...ja... som sa na tom učila hrať." Vybuchol do smiechu, až si kľakol na kolená. „Ty-si-sa-učila-hrať-na fujare?" „Hej." Zabuchnem dvere. „Šak," zotrel si slzu, „to je super." „Pome na terasu. Ináč, čo tu chceš robiť. Ako je fajn, že mi robíš spoločnosť, ale nemáš byť v škole?" Odsuniem dvere, ale v polovici to prebral Leo: „Nešiel som do školy. Občas treba rebelovať.............wow.....vy máte vírivku?" „Nikdy som v nej nebola." „Ako to? Veď ja by som z nej nevyšiel. A k tomu ten výhľad." „Len sa nerozteč, romantik." Bol nadšený ako dieťa. Veľmi zlaté dieťa. „Dobre, poďme dnu, aby si ešte viac neochorela." Poznamenal  a hnal ma dnu. Zišli sme dole. „Ukáž mi ešte tvoju izbu." Prešli sme ešte cez obývačku, kde ho zaujal Simon. „Ak v tvojej izbe bude bobová dráha, ostanem tu bývať." „Nemám rada bobové dráhy." „A si človek?" Uchechtol sa. Otvorím dvere do mojej izby. „Síce tu nie je dráha, ale tá posteľ je obrovská." A rozvalil sa na nej. Prezeral si moje steny. „To si maľovala ty?" Ukázal na jeden obraz. Ani sama ho neviem popísať. „Nie, ale to vedľa áno." Sadnem si k nemu na posteľ. „Prečo si nešiel dnes do školy?" „Lebo som ťa chcel vidieť. A si chorá, čiže von by si nešla." „Nemali ste niečo písať?" „Nie." „Určite?" „Hrozilo mi skúšanie." „A nebudeš mať z toho zle?" „To je výsluch?" Zasmial sa. Trochu sa ma to dotklo, ale hneď ma to prešlo. „Neboj sa, nebudem mať z toho zle."

          

Po hodine rozprávania, keď som mu povedala o neurobenom projekte (podľa neho je to fajn téma, ale že by tomu nikto nerozumel a bola by to zbytočná práca), pánovi Hugovi (podľa Leonarda chodím na debilnú školu, jeho je však ešte debilnejšia) a mojich intelektuálnych záľubách (že kto je tu šialenec podotkol). On mi porozprával, prečo sa v deň nášho stretnutia vôbec objavil v kníhkupectve. Pár hodín predtým sa s ním rozišla priateľka, s ktorou mal robiť ten projekt. Povedal mi, že má brata, doma majú mačku a nerád sa učí. Nadával asi na všetky učiteľky čo ho učia. Rozhodol sa, že už pôjde. Ešte ho čaká dlhá cesta domov. „Diki, že si ma prišiel pozrieť. A hlavne za tie veci, čo si nakúpil." „Za málo. A vylieč sa a niečo podnikneme." „Dobre, tak ahoj. A ešte raz diki." „Maj sa." Objal ma a odišiel. Zarazene zatvorím dvere. Takéto veci nerobievam často. Vlastne skoro nikdy. Zaskočená a už mierne unavená sa vrátim k filmu, ktorý som nestihla dopozerať.

Doma som bola ešte celý týždeň. S Leonardom sme si písali, už ma nebol pozrieť. Mal veľmi veľa písomiek a iných povinností. Po týždni doma som išla do školy. Je už október a pomaly ale isto sa blížia moje narodeniny.