Naruby

6. kapitola

Dnes je nedeľa, čo u mňa značí nič. Úplný kľud, robiť iba to najnutnejšie. Napadlo mi, že by som si mohla zbaliť veci do školy. Zobrala som kabelu a celý jej obsah vysypala ma posteľ. Tam sa nabralo vecí! Vypadla dokonca ešte aj farba na vlasy. Zabudla som si ju vybrať. "Hmmm..." nahlas som zahmkala. Čo keby som zajtra prekvapila Lea a prefarbila si vlasy? Možno by som ho neprekvapila práve najpríjemnejšie, ale bavilo ma si z neho uťahovať. Farbu som schytila a vybrala sa do kuchyne, kde mamina varila obed: "Mami, idem si prefarbiť vlasy späť na blond. Pomôžeš mi to potom dať na spodné vlasy vzadu?" mamina zdvihla pohľad od polievky na mňa a zapozerala sa na moje vlasy. Dodala: "Konečne to pôjde preč. Jasnačka že ti pomôžem." To znelo divne. "Mami, fakt si povedala jasnačka?" Uchechtla sa: "Veď je to cool." Toto je divné! "To ti ide proti srsti mami. Hovor normálne. Ani ja tak nehovorím. Iba občas. Ale to je tá spoločnosť, chápeš." a na päte som sa zvrtla do kúpeľne. Zo skrinky som vytiahla starý uterák na moje plecia, aby sa mi nezničilo oblečenie. Z krabičky vyberiem všetky tubičky a namiešam bielu pastu.  Pomaly začnem nanášať hnusne chemicky zapáchajúcu zmes na moje vlasy. Keď už všetko som mala natreté okrem spodných vlasov, zavolala som maminu. Tá prišla a pár ťahmi mi naniesla farbu aj na posledné nezafarbené vlasy. Prešla pol hodina a idem to zmyť. Dúfam, že to chytí dobre. Vlasy vyfénujem, no nepozerám sa do zrkadla. Akurát sem tam mi prebehne pred očami prameň blond vlasov. Ešte ich poriadne rozčešem a môžem sa pozrieť do zrkadla.... jej. Sú späť. Moje staré vlasy mi chýbali. Síce táto farba je intenzívnejšia, ale to sa časom zmyje ten lesk. "No čo povieš na to?" privalím sa do kuchyne. "Pekné. Pekne chytila tá farba. Nechaj mi tú krabičku. Možno si ju kúpim." povedala mamina a ďalej sa venovala vareniu. Ja som sa vrátila do izby a konečne si nachystala tie veci do školy. Celý zvyšok dňa som strávila pozeraním televízie. Veď aj tak pršalo.

Ráno som sa zobudila s veľmi zlým pocitom. Bolo mi aj zle, lebo na mňa niečo liezlo, ale aj som bola vystresovaná. Som ja normálna? Ja sa bojím ísť von s nejakým chalanom? Spamätaj sa! Dohovárala som si, ale aj tak som pre istotu nič nejedla. Mala som čas na viac, keď som vynechala raňajky a tak som ho venovala Simonovi (jašter). Čo si oblečiem. "Toto nie, toto je príšerné... toto som nevyhodila ešte?!" prehrabovala som skriňu. Aj tak skončím pri klasike. Biele tričko, čierne gate a pozor! Kožená bunda. Samozrejme čierna. Vykompenzujem to žltými tramkami. 

Škola-nuda. Aj keď ma dnes zamestnávali myšlienky na poobedné stretnutie nič to nemení na tom, že som veľmi popredu. Stále mi nebolo ktovieako dobre. Škola mi skončila o pol druhej. O tretej sa máme stretnúť na námestí... to stihnem ísť ešte za pánom Hugom. Cez prestávku ma poprosil, či by som mu nepomohla napísať otázky na písomku. Zaklopala som mu na kabinet. Na mobile mi pípne správa:

Leonard: Dúfam, že si nejedla. Lebo ja nie a chcem sa ísť najesť.

Ten sa báť nemusí. Od rána som nič nedala do úst.

Ja: V pohode.

Stručné a jasné. Otvorili sa dvere a tam stál pán Hugo. "Poďme do učebne." a tak som skočila k druhým dverám. Tie mi otvoril a ja som vošla do počítačovej učebne. "Tak tu máš papier čo som dal deckám naučiť sa. Ale netuším, aké otázky im z toho dať." pozrela som na papier. Exel, word a powerpoint. Klasika. "Pán Hugo, odkedy dávate písomky?" opýtala som sa a sadla k učiteľskému počítaču. Už tam bol otvorený nový dokument. Hneď som mohla začať pracovať. "Odkedy mi to povedala riaditeľka. Ževraj musia mať decká prejdeté základné programy, ktoré budú používať." mykol plecom a sadol si ku jednému školskému počítaču. V ruke stláčal antistresovú žiarovku. Celý papier som pozorne prečítala. Prsty položím na klávesnicu ale ani ťuk. Akoby mi všetko vyfučalo z hlavy a nemohla som pohnúť prstami. Asi som musela vyzerať nápadne, lebo sa ma pán Hugo opýtal: "Si v poriadku?" odtrhla som pohľad od blikajúceho kurzora. "Ja n-neviem." Neveriaco pokrútil hlavou. "Ak to dnes nechceš robiť, nemusíš. Niečo máš teraz, že?" Pozriem na hodinky. Pol tretej. Veď to nestihnem! "Viete, mám sa stretnúť s kamarátom a nestíham to. Myslela som, že to stihnem a že to bude rýchlo, no mne..." Pán Hugo sa rýchlo postavil, až ma strhlo. "Takže rande?" Strieľa si? "Nie, je to kamoš." odseknem. "Dobre, dobre. Keď chceš, hodím ťa tam. Kam to má byť?" "Na Hviezdoslavovo námestie. Mňa stačí vysadiť tam niektorej z uličiek." To už otváral dvere od kabinetu. "Skoč sa prezuť a počkaj ma pri motorke." Rozbehnem sa po schodoch. Otvorím skrinku,obujem sa a oblečiem si bundu. Pri motorke nečakám dlho. Pán Hugo sa hneď objaví. Nasadneme, a podá mi helmu: "Som rád, že ti zachránim tvoje prvé rande. Bolo by blbé prísť neskoro." To ma chce iba naštvať. "Nie je to rande." To mi už neodpovedal. Vycúval z miesta a dupol na plyn. 

Zosadnem a podám helmu pánu Hugovi. "Ďakujem veľmi pekne. Tie otázky vám pošlem na mail. Potrebujete ich zajtra?" Bol otočený dozadu a odkladal helmu do kufra. "No plánoval som to, ale deckám to vadiť nebude,že písomka sa odkladá." "Tak dobre, dovi." zakývam a vyberiem sa smerom ku fontáne. 

Nikto tam ešte nebol. To mi nevadilo, bolo by mi blbšie meškať. Sadnem si na okraj fontány a pozerám na celé námestie. Je tam ako vždy plno turistov. Hlúčiky davov s fotoaparátmi idúcimi za vlajočkami by som nezrátala na dvoch rukách. Dúfam, že ma pri toľkých ľuďoch nájde. Pri tejto myšlienke niekto do mňa drgol. "Hej." otočím sa na osobu-dŕgača. "Ahoj." usmeje sa Leo. V ruke drží papierový sáčok z McDonaldu plný jedla. "Ahoj. To čo tam všetko máš?" ukážem na sáčok. " Metaforicky doňho nazrie a odpovie: "Po prvé som hladný a po druhé neviem čo máš rada. Je tu cheesburger, ale keby že nemáš rada syr mám tu hamburger. Keby že neješ mäso, mám tu..." prehrabal hŕbu jedla,"marhuľovú štrudličku,alebo záhradný šalátik." mrkol na mňa. "Takže štrudlička alebo šalátik?" opýtam sa. "A ešte ako dezert zmrzkáááá." a vytiahol kelímok. "Je koniec septembra a dosť kosa." dodám. Ani ma nepočul a pokračoval: "Ale ja by som začal najskôr zmrzlinou.Chápeš, aby sa neroztopila." a opäť na mňa mrkol. "A z čoho prosím ťa?" nedalo mi. "No zo mňa predsa." On to myslí vážne? On si s kľudom povie, že sa z neho roztopí zmrzlina. Je zvláštny. Nechám to tak. "Ja si dám ten šalát, prosím." Jeho to potešilo. Milé. "Aký si dáš ku tomu drezing?" "Ty máš aj drezing?" Podal mi zelenú krabičku a vytiahol dva sáčky. "Jogurtový alebo syrový." Dala som si jogurtový. "No povedz. Nie je to pekné jesť takto uprostred celého námestia a každý turista sa na teba pozrie?" povedal. Ja som sa rozhliadla a ozaj. Málokto o nás nezavadil pohľadom. S plnou pusou šalátu som prikývla. Ešte mi dokonca aj kúsok trčal. Leo sa začal smiať. "Vyzeráš ako zajac, keď to ješ." Naozaj? On už zjedol oba burgre, wrap, zmrzlinu na začiatku a otváral si štrudličku. Prehltnem: "A ty ako nenažranec." a usmejem sa. "Au." a ukázal akoby som mu pichla dýku do srdca. "Ale máš pravdu. Bude mi zle." a štrudličku odložil. Ešte stále som jedla. Po chvíľke začal dupkať nohou. "Budeš to dlho jesť?" "No prepáč, mne potom aspoň nebude zle. Od rána som nič nejedla a keby som to zjedla pahltne o pár metrov by som to vyvrátila." Lakte mal opreté o kolená a zapozeral sa na mňa. "Prečo si od rána nič nejedla?" To ma zarazilo. Z môjho prehovoru si zobral iba toto? "No...ja...od rána mi bolo zle." Neveril mi to. Veď to bola sčasti pravda. "A už je ti dobre?" "Je to lepšie." to už bola naozaj pravda. "Nebála si sa niečoho?" Prečo stále do toho rýpe? "Nie a nechajme to tak. Už viac nechcem." Uchechtol sa a pokrútil hlavou. Vstanem a krabicu so zvyškom šalátu vyhodím. Už tam bol iba ten hnusný červený. "Pôjdeme?" postavím sa pred neho a opýtam sa. "Jasné." a postaví sa. Až vtedy si povšimnem, že sa celkom slušne ohákol. Tmavomodré džíny, čierne tričko a čierna mikina s nápisom vyzerali na ňom dosť dobre. "Kocháš sa výhľadom?" poznamenal. Bola to pravda, kochala som sa, no nepriznala si to. "Ani nie." Pokrčil plecom. "Ako myslíš. Poďme tadiaľto," ukázal smer k Dunaju, "všimol som si, že si sa prefarbila." "Hej." Konečne! "Prečo?" Takú reakciu som nečakala. "Čo prečo?" "Prečo si sa prefarbila? Tá šedá bola pekná." "Toto je moja prirodzená farba. Ja som od prírody blondýna." Zdvihol obočie. "Fakt?" "Čo je na tom neuveriteľné?" "No vieš, všetky tie vtipy o hlúpych blondýnkach sú lož." "Ako si došiel k tomu záveru?" "Lebo si hovadsky múdra."