Naruby

5. kapitola

          

Sobota! Sobota! Sobotá! Zbožňujem voľno, keď môžem vykonávať všetky moje koníčky. Každý druhý týždeň chodím s tatinom na motokáry. Už štyri roky žijem v tej krásnej rutine. Ako každú druhú sobotu vstanem o siedmej. Mamina spí a ako každú druhú sobotu tvrdí, že je to nebezpečná hlúposť. A ako ja jej vždy poviem: "Mami, musím prekonávať svoj strach!" Túto sobotu to nebolo inak. Okruh je vo vedľajšej dedine. Prišli sme o ôsmej, aj keď otvárajú o deviatej. Hodinu si pojazdím na dráhe sama, pretože sa tam inak neodvážim. Nejazdím, keď tam niekto je a už vôbec, keď jazdí niekto iný. V hale hlavnej budovy sa nachádzalo okienko, z ktorého ako každú druhú sobotu žiarila šišatá hlava Silva. Silvo je majiteľ celého toho moto-areálu. „Čau, tu máš kľúč. Autíčko máš už nachystané." Podal mi kľúčik od šatne v ktorej mám skrinku. Tatino sa začal s ním rozprávať, veď aj tak začne jazdiť až o hodinu. Šatňu som zamkla, aby tam niekto nevtrhol. Zadala som kód na skrinke. Bola položená dolu, čo ma nesmierne štvalo, lebo som sa musela vždy zohnúť. Vybrala som svoju čierno-červenú koženú kombinézu. Zbožňovala som to a zároveň nenávidela. Pod kombinézu som si samozrejme dala tričko a legíny. Veci čo som mala normálne oblečené som šupla do skrinky, vybrala helmu a zatvorila.

          

Prišla som k dráhe. Už bolo cítiť, že jeseň je tu. Z východu svietilo slnko, ale zo západu sa valili čierne ťažké mračná ohlasujúce hustý dážď. Helmu najprv položím na sedadlo, zopnem vlasy do nízkeho copu a nasadím si ju na hlavu. Nasadnem do motokáry. Za tie štyri roky sa vôbec nič nezmenilo. Pred každou jazdou ako si zapnem pás, cítim nepríjemný pocit v končatinách. Akoby som nemohla ničím pohnúť. Ako ste mohli uhádnuť, bojím sa rýchlosti a v nebezpečnej alebo dôležitej situácii si nedôverujem. Pevne uchopím volant, zhlboka sa nadýchnem a nohou stlačím plyn. Trochu mi nadskočí zadná časť a ja sa vychýlim z mojej plánovanej cesty ale ustálim to. V plnej možnej rýchlosti ktorú vyšťavím z tohto miniautíčka sa rútim po okruhu. Zákruty mi robia niekedy menší problém ako rovná, priama cesta. Po ôsmom kole spomalím pri štarte, aby som mrkla na hodiny koľko je hodín. O desať deväť. Najvyšší čas končiť. Odparkujem káričku na kraji. Vyhrniem si sklíčko na helme, keď ku mne príde tatino už v kombinéze: „Dnes to bolo per-fekt-né!" netuším čo chcel naznačiť vyhláskovaniu toho slova: „Hm, diki." „No fajn a teraz rýchle vylez, lebo chcem ísť ja!" skríkol a začal sa rehotať. Odpásala som sa a vyskočila. Nasadol a už to stočil na štartovaciu dráhu. Otočená som sa zasmiala nad tou detskou radosťou. Cítila som, že gumička mi zliezla z vlasov a to značilo jediné. Dám si dole helmu a na hlave mám háro ani od kaderníka. Hodím hlavou dopredu a späť, aby sa všetky vlasy dali na pôvodné miesto. Začula som zapískanie. Dosť priame na to, aby som pochopila, že sa píska na mňa. Otočím sa a môžem si oči vyočiť od toho, že za mnou stál Leo. Od prekvapenia som nestihla reagovať. To si zo mňa niekto strieľa, alebo ma ten chalan sleduje? Asi oboje. „Myslím, že by si už mala veriť na osud, lebo takto dobre to naozaj málo kto vymyslí." Zaškeril sa. „A už nepotrebujeme ani nedeľu na dohodnutie." Ešte stále som nevedela čo povedať. „Haló, zem volá Peťu. Je tu?" Na to som až príliš rýchlo zareagovala: „Hej, som tu. Nevidíš?" Zase som rýchlo vybehla naňho ako pes. Trochu zosmutnel: „Včera sme sa bavili, že už budeš milšia." Hrá to na city. Hrá to na city! „Dobre, ja viem. Ale stále ten osud mi pripadá taký málo zvážitelný. Nepopieram však, že táto príležitosť môže byť posledná, ako sa dohodnúť." Trochu sa rozveselil: „To je zatiaľ niečo najmilšie, čo si mi povedala. A ináč, jazdíš parádne." Potešila ma tá pochvala: „Vďaka. Ty jazdievaš?" „Hej ale nie som v tom ktovieako dobrý." Pokrčil plecom. „Ak ťa to baví..." zamysliac som dodala a vybrala sa k šatni. Leo ma nasledoval. Musím byť milšia, pomyslela som: „Ako dlho jazdíš?" moja otázka ho prekvapila: „Asi tri roky, nejazdím však pravidelne. Ako mi príde čas. Čo ty?" „Ja štyri roky. Pravidelne." „Odzrkadľuje sa to na tvojej jazde." Dodal. Ja som sa jemne usmiala. „No nie!" „Čo je?" zľakla som sa. „Ty sa vieš usmiať! Čudo na svete!" zasmial sa a ja s ním. V šatni už bolo viacej ľudí čo znamenalo, že ostanem v tom, čo mám pod kombinézou. Zohnem sa ku skrinke a zadám kód. Leo sa s treskotom oprie o ostatné skrinky. Aký je teraz vysoký! „Už viem tvoje heslo. Ak budem chcieť, vykradnem ťa, alebo pri najlepšom ti zmením heslo."  Otočím sa k nemu s pohľadom ala myslíš to vážne. Moja koordinácia to neustojí a spadnem. „Došľaka!" zamrmlem. Leo sa začne neudržateľne smiať, ale podá mi ruku, aby mi pomohol vstať. Ja sa chytím a vytiahne ma na rovné nohy. „Uf, si ťažká." Povie pomedzi smiech. „A ty si debil." Stručne odpoviem. „Okej prepáč, si v pohode?" nahlas som vzdychla a pretočila som oči smerom k nemu: „Áno, ďakujem ti Leonard za tvoju pomoc." A vystrúhala som grimasu s obrovským úsmevom. Zarazene na mňa pozrel, no vzápetí vybuchol opäť do smiechu. To som nevydržala ani ja a tiež som sa rozosmiala. Po dolapení dychu som sa začala vyzliekať z kombinézy. „O nahotu nestojím. Ďakujem." Znechutene povedal a zakryl si oči. „Pod tým mám veci mudrlant." „Ja viem." Keď ruky som mala vyslobodené, zohla som sa si rozviazať topánky. Jednu som začala rozväzovať, keď k druhej sa pridal Leo. „Ehm, diki." Zamrmlem. Opäť nastalo trápne ticho pri ešte trápnejšej situácii. Rozhovor sa musel rozprúdiť: „Tak...pôjdeš dnes jazdiť?" pozrel von oknom: „Nie. Asi nie, lebo bude pršať." Prikývnem. „Počuj, to máš ako zaviazané. Veď vôbec mi to nejde..." „Ukáž to sem." Odtrhla som mu ruky od šnúrok. „To je taká sústava uzlenia šnúrok, aby boli pevne zaviazané ale nezauzlené." A pár obratmi už boli šnúrky od seba. „Ty máš systém uzlenia šnúrok? Šialené." A neveriacky pokrútil hlavou. „Diki za uznanie." Vyzula som svoje topánky a ďalej vyzliekala nešťastnú kombinézu. Na spodkoch je zúžená a tak cez chodidlo to prejde horko-ťažko. Ani striasnutím mi to nešlo dole. „Ukáž. Sadni si a natiahni nohu." Rozkázal mi Leo a ja som urobila ako kázal. Že to so šnúrkami bolo trápne? Tak toto bolo kráľovnou trápnych situácií. Pomohol mi dať dole kombinézu a ja som ju hodila do skrinky. Dala som na seba rifľovú bundu a obula svoje čierne kanady. „Ďakujem ti za pomoc." Povedala som a zároveň sa šnúrovala. K tomuto som už pomoc nepotrebovala. „Za málo." Pozorne sledoval moje prsty ako nezmyselne zaťahujú rôzne časti šnúrok. Výsledkom bola dokonalá mašľa. „Aj keď musím uznať bolo to trápne." Dodala som. Veď mám pravdu. „Ale čo. To sa stáva normálne." Kývol rukou. „Nie nestáva." Odporovala som. „Dobre, máš pravdu. Bolo to veľmi trápne." Konečne to uznal.

          

Pozriem čas. Pol jedenástej. Vyše hodiny som strávila s týmto chalanom? Zdá sa mi, alebo robí čary. „Prečo tak krútiš hlavou?" skočil mi do môjho očného kontaktu s hodinami. „Ja len tak. S kým si tu?" „S ocom ale už určite odišiel." Trochu mi ho bolo ľúto. Tatino na mňa čaká, ale môžem sa ho spýtať, či by sme ho neodviezli. Veď nemôže bývať ďaleko. „A ako pôjdeš domov?" „To neviem. Asi autobusom. Je tu v okolí zastávka?" „Nie. Ale keď chceš, môžeme ťa zaviesť. Kde bývaš?" prekvapil sa: „No, pod hradom. Stačí ak ma hodíte v Blave na najbližšiu zastávku MHD-čka." To je fajn nápad, zamyslím sa. Nechce sa mi trepať až pod hrad. „Dobre, poď." Ako som čakala, tatino už čakal pri okienku a rozprával sa so Silvom: „Ehm, tati?" ukončil rozhovor a pozdravil. Ja som sa tiež pozdravila a poďakovala. „Áno?" „Tati, toto je, ehm, kamoš. Stretla som ho tu a nemá sa ako dostať domov. Stačí ho odviezť na zastávku v Blave." „Dobrý." Pozdravil Leo. „Čauko. No dobre, zoberieme ho." Ešteže tatino zvláda trápne situácie na jednotku. V aute vládlo ticho. Sedela som vpredu a Leo vzadu. Za mojím sedadlom. „Máte pekné auto." Podotkol Leo. „Ďakujeme, vieš..." a potom začal tato nekonečný monológ o autách. Občas sa niečo opýtal aj Lea a ten iba pritakal. Ja som sa do rozhovoru nezapojila. Ale aj tak som myšlienkami nemohla ujsť, pretože do reality ma stále vrátil jemný kopanec do sedadla. Opakovalo sa to každých desať sekúnd. A keď niečo sa deje pravidelne a je mi to nepríjemné, vie ma to poriadne vytočiť. Tatino si to ani nevšimol, veď dával pozor na cestu a básnil o karosériách. Pozrela som do spätného zrkadielka a všimla som si, že vždy keď ma Leonard kopol do sedadla a myklo ma, oči sa mu rozžiarili a uškrnul sa. Po piatich minútach som dosiahla bod trpezlivosti a s veľmi škaredým pohľadom som pozrela na Lea dozadu. A on sa iba tak detsky pyšne usmial. Rýchle som sa strhla dopredu a ešte som si vyslúžila pokarhanie od tatina, že sa nemám vrtieť ako osika.

Zastávka, konečne! „Tu to stačí mladý muž?" opýtal sa tato. „Áno, ďakujem veľmi pekne. Dovi. Čau." Vystúpil. Ja som zamumlala na pozdrav. „Veľmi milý chlapec." Poznamenal tatino a pokračovali sme domov.

          

Doma som sa osprchovala. Teplá voda mi vyčistila hlavu od dnešných udalostí. Obliekla som sa a pozrela na mobil. Mala som tam správu. Ako inak od Lea Leonarda:

Leo Leonard: Ak by ťa zaujímalo, domov som došiel v pohode. A opäť sme sa zabudli dohodnúť kedy pôjdeme von, čiže si povedala, že na budúci týždeň máš čas. Tak v pondelok o tretej v Starom Meste, pri fontáne pred divadlom.

Ja: Dobre. A prosím ťa, zmeň si meno.

Leonard: Ako si želáš.

Neviem prečo, ale bola som spokojná, keď mi napísal, že prišiel domov v poriadku. Už som sa asi načisto zbláznila.