Naruby

9. kapitola

          

Dva týždne sme sa s Leonardom každé poobedie stretli buď pred jeho školou alebo mojou. Stále sme sa prešli, sadli si, rozprávali sa. Jeden deň, deň odkedy sa držíme za ruky, keď chodíme (nie, nerandíme), čakal ma Leo pred bráničkou školy. Za mnou zo školy vychádzala Gaba a spolu s ňou jej banda. Na niečom sa nehorázne zabávali. Do kariet mi prišlo vhod, že Leo ma čakal tak blízko. Stále za mnou som počula smiech. Vyšla som z areálu školy, prišla k Leovi a silno ho objala. „Ahoj, keď sa odtrhnem chyť ma za ruku. Chápeš?" Cítila som, ako ho to prekvapilo, ale neprekážalo mu to. Odtiahol sa a chytil ma za
ruku. Na rozdiel od mojej bola príjemne teplá.  „Ahoj." Usmial sa. Otočila som sa na Gabu a jej spol. Všetci čumeli na nás, ale mne to bolo jedno. S kľudom Angličana sme prešli okolo nich. „To kvôli nim?" Naznačil hlavou smerom dozadu. „Hej, to je tá krava o ktorej som ti hovorila." „Aha...mám otázku." „Počúvam." „Čo si želáš na narodeniny?" Nechápavo pokrútim hlavou a pozriem naňho: „Nič." „Akože nič. Musíš niečo chcieť." „Nechcem nič." „Diki za pomoc, budem musieť vymyslieť niečo sám." Zamrmlal. Sadli sme si v neďalekom parku na lavičku. Ani sme si to neuvedomili a celý čas sa držali za tie naše šmatlavé ruky.

Ako každé ráno aj dnes som vstala, najedla, umyla, obliekla a išla do školy tou istou trasou. Keď však prídem do školy, povedali mi, že netečie voda tak mám ísť domov. Jediné čo mi napadlo, bolo zavolať Leonardovi. Spomínal, že dnes majú ísť zo školy do kina a potom má čas. Vytočím jeho číslo. „Čau,netečie nám v škole voda. Vy ste v tom kine a potom by si nešiel niekam?" V telefóne niečo zašuchoce. Potom pomaly rozospatým hlasom povie:„Ahoooooooj," zívol, „ no, o deviatej začína film, trvá hodinu a pol.Končí o......" „Končí o pol jedenástej. No ďalej. A ty ešte spíš?" „Hej,ešte by som spal pol hoďku. A potom idem s kamošmi von." Ako by to stihol? Za pol hodinu sa dostať do kina? „Tak nič potom. Uži si to." Už som to išla zrušiť, keď začal kričať: „Niee! Nie! Veď počkaj. Nechceš sa spoznať s mojimi kamošmi?" „A nebude to blbé?" „Blbí tam budú oni. A nie, nebude to blbé." „Dobre."„Tak pod mostom o.... jedenástej?" „Nemám problém." „Okej, tak sa vidíme. Ahoj."„Čau." A zrušil. Už som spomínala ako ma baví robiť mu zle a naprieky?Tak mi napadlo, zmývateľnou farbou nafarbiť si vlasy. V drogérii som si vybrala pastelovú fialovú. Dám si ju však iba na spodné vlasy. Prišla som domova začala farbiť. Síce mám od toho špinavé všetko oblečenie a ani kúpeľňa nie je čistá, výsledok nie je zlý. Vlasy si vyfénujem,začešem, prezlečiem sa, Simonovi hodím cvrčka a vyberiem sa von. Pod most prídem o pätnásť minút skôr. Sadnem si na múr a začnem čítať. Čítam knihu, kde píšu rôzne psychologické názory na priateľstvo. Leo tvrdí, že u každého jedinca je to inak. Ako si na to spomeniem, obzriem sa okolo seba a zbadám menšiu skupinu chalanov. Priblížia sa a zbadám Leonarda, ako sa škerí od ucha k uchu. Zaregistruje ma. Okolo neho sa hemžia štyri ďalšie osoby.Odložím knihu, zoskočím z múriku. „Čauko, čauko, čaukoooo." Veľmi prehnane ma pozdravil. „A-ahojte." Prišiel ku mne a objal ma. „Chalani, toto je Peťa. Peťa toto je Patrik (chudý, vysoký, s okuliarmi), Adam (zavalitejší,nižší, očividne najlepší kamarát s Patrikom), Viliam (exotický vzhľad) a Emo (dosť sa podobal na Lea, ale Leo má viac milšiu tvár)." Pozorne si ma premerali. Zatiaľ čo boli ticho, Leo si všimol moje vlasy. „To čo si zas porobila?" prehrabol mi nimi. „Je to iba zmývateľná. Neboj." Nejako sa stará. Ale je to milé. „Tak ty si ten zázrak?" prehovoril Emo. „Prosím? Aký zázrak?"jemne s pobavením odpoviem otázkou. „Ty si s ním bola celé štyri týždne po rozchode a dostala si ho z toho." „Nebolo to nič hrozné." Drgnem ho lakťom. Ozval sa Adam: „To máš fajn. Na nás bol odporný. Teraz však stále tára iba o tebe." „Fakt?" prekvapene sa otočím na Lea. „Poďme niekam." Zahovára. Nechali sme ho v tom a vybrali sa smerom cez most. „Ako ste sa všetci spoznali?" naozaj ma to zaujímalo. Také zaujímavé zloženie. Slova sa ujal opäť Adam: „So mnou a Patrikom chodí do triedy a s Emom sa spoznali na krúžku kreslenia." Zasmial sa. „Ako malí!" skríkol Leo. To ho však nezachránilo. Začala som sa smiať. Odkedy sa poznám s Leonardom smejem sa oveľa viac. „Ty-si-chodil-na-krúžok-kreslenia?" „A ešte kreslí." Podotkol Emo. „To aby som sa stretla s tvojimi kamošmi, aby som sa niečo o tebe dozvedela."Dosmejem sa. Prejdeme most. Prvýkrát povie niečo Patrik: „Nepôjdeme sa najesť?"S návrhom súhlasili všetci. Prišli sme do obchodného domu, kde sme zamierili k bufetom. „Idem si umyť ruky." Oznámim. Leo sa ku mne pripojil.Chalani išli ešte pozrieť hry. Máme sa stretnúť hore pri jedle. Na záchode som si umyla ruky, zopla vlasy do drdolu a bolo mi pekne vidieť pastelovofialové vlasy. Vyšla som von, kde ma už čakal Leo. Chytila som ho za ruku ale bola mokrá. „Na pánskych záchodoch nie sú sušiče rúk alebo utierky?" a utrela som si ruku do jeho mikiny. „Sú. Šetrím." Usmial sa. Vybrali sme sa hore. „Čo plánuješ na narodky?" „Čo máš stále s mojimi narodeninami? Tešíš sa na ne viac ako ja." Ignoroval to čo som povedala. „Hm?" „Som sama. Naši idú na služobnú cestu na celý víkend. Ale povedali, že mi to vynahradia na Silvestra." „Kam pôjdete?" „Asi do Nórska. Vidieť polárnu žiaru. Originálny ohňostroj. Chápeš." „To je super. No a na narodeniny budeš celý deň so mnou. Až po škole, lebo to je piatok." „To sa ešte dohodneme." Ukončila som náš rozhovor, lebo sme sa blížili k stolu, kde sedeli chalani. „Nepovedal si nám, že spolu chodíte." Podotkol Adam na naše spojené ruky. „Nie, my spolu nechodíme." Poviem a sadnem si. Neverili mi, ale nechali to tak.

          

Potom sme sa rozlúčili a každý išiel svojou cestou. Leo ma išiel odprevadiť na zastávku. „Máš milých priateľov." Usmejem sa. „Vďaka, teším sa, keď spoznám ja tých tvojich." To som sa už zasmiala. „Čo je?" opýtal sa. „Myslím, že sám seba poznáš. To ti stačí." „Nemáš priateľov?" „Mám, jasné... mám dve kamošky, ale nie je to také...úplne že úprimné." Trochu mi to prišlo ľúto. Až teraz som sa nad tým zamyslela. Vlastne ja sa bavím iba s Leom, Nikou a Hanou. Nič nehovoril. Zastali sme a až po chvíľke niečo povedal: „A- A prečo?" Zarazilo ma to. Zvláštna otázka ale odpoviem mu úprimne. „Mala som najlepšiu kamarátku. Tú Gabu. Potom však som začala takzvane rozvíjať svoj intelekt. Zo začiatku to bolo fajn. Jednoducho som bola...múdra. Ale vieš, to nie je dobré ho tak rozvíjať. Lebo to automaticky rozvíjaš aj svoje vlastnosti, ale tie také... čo sa týkajú iba teba. Začala som byť uzavretejšia, egoistickejšia." Nezvládla som to a začala trochu plakať. Lebo som vedela, že to bola chyba. Aspoň z časti. „Viac som myslela ako žila. No a to sa mi vyplatilo." Bol ticho. Jediné čo urobil bolo, že ma silno ale naozaj silno objal. „Mám ťa rád takú aká si a ja ťa nesklamem."