Naruby

10. Kapitola

Musela som uznať, že takýto emóciami nabitý večer som ešte nezažila. Po príchode domov som zhodila všetky veci vo svojej izbe na zem. Už to bol znak, že niečo nie je so mnou v poriadku. Väčšinou si všetko dôkladne odložím. Rodičia už boli doma a pozerali telku. Skôr spali pri telke. Ani si nevšimli, že som doma. Cestou do kúpeľne a vlastne odvtedy ako som sa rozlúčila s Leom mi vírili myšlienky o mojej osobe. Som naozaj tak neznesiteľná? Odporná? Veď pár ľudí to so mnou vydrží, tak to nemôže byť až tak zlé...
Opäť som si spomenula na obdobie, popravde bolo nedávno, asi včase keď som sa pohádala s Gabou a vtedy celá trieda bola na mňa hnusná. Bola som stále ticho, čítala, zazerala a občas sa išla von prejsť. Niekedy mi napísali Hana s Veronikou, ale to bolo všetko. V škole mi poriadne čistili žalúdok poznámkami o mojom chovaní a zvykom. Nerozumiem, čo je zlé na tom, keď je niekto iný. Je to super podľa mňa. Brala som si to všetko za vinu sebe. Rodičia pochopili, že sa niečo deje. Rozprávali sa so mnou viac a ja som zas viac začala chodiť von s dvojičkami. Ale stále mi chýbal taký ozajstný priateľ. Priateľ ktorému môžem povedať, čo si myslím, čo ma trápi. Ponadávať si na niekoho kto ma nahneval. Proste niekoho takého som potrebovala. A v Leonardovi som ho našla.
Ráno som sa zobudila ešte stále s blbou náladou. Ako býva zvykom v našom byte ráno je kľud. Dnes som však pre zmenu počula rýchle kroky, tiché rozprávanie a šušťanie igelitových tašiek. Vystrčím hlavu spoza dverí a opýtam sa: "Čo sa to tu deje?" Tatino práve podával mamine kabelku. "Počúvaj srdiečko, musíme ísť už dnes na tú služobku. Ale vrátime sa v nedeľu na obed." povedala mamina. Ešte raz som sa spýtala: "Čo je dnes za deň?" "Štvrtok." zakričal tatino z kuchyne. "Aha." Tiež som šla do kuchyne. "Ale keď chceš, môžeme ťa odviezť do školy, aby si sa neponáhľala." "Mmm." zamrmlala som žúvajúc rohlík s džemom. Naši sa zatiaľ balili. Umyla som sa a učesala. Stále sa balili. Obliekla som sa. Stále sa balili. Pobrala si veci, obula som sa už na čakali pred dvermi s rukami plnými tašiek. Zatvorila som dvere a išli sme dolu. "Žiadne hlúposti srdiečko. Dávaj si pozor. Zatváraj dvere..." nakazovala mamina. "Už je veľká, však?" Pozrel na mňa tatino. "Hej, nebojte sa." Nastúpila som do auta a o desať minút vystúpila. "Tak si to užite. Mám vás rada. Čaute." zakývem a zatvorím dvere auta.
Škola-nuda. Nič nové. Stále si to pretrpím. Presedím tam šesť hodín a idem domov. Doma som však sama a to sa mi nechce byť sama. Zvykla som si, že skoro každý deň som niekde inde. Zavolala som Leovi, ale napočudovanie nezdvíhal. Tak som si pustila dokument. Bol o... neuveríte, ale zaspala som. Zobudili ma až jemné vybrácie zvoniaceho mobilu. Už som sa potešila, že volá Leo, ale volal tatino, čo bolo tiež super a bola som spokojná, že došli v poriadku. Keď ma zrušil, zistila som, že pred piatimi minútami mi volal Leonard. To ma asi ešte nezobudilo. Opäť vytočím jeho číslo. Po prvom zazvonení sa ozve: "Ahoj, volala si." "No... nechceš prísť?" Chvíľu bolo ticho, až sa mi zdalo, že to bola hlúpa otázka. Potom však humorne začal: "Prosím mladá dáma? Je pol štvrtej. Prišiel by som o pol piatej. Takto neskoro si vláčiť pánske návtevy domov? Akoby to dopadlo, keby všetky také urodzené slečny by sa takto správali? Hm?" začala som sa smiať. Rozhodla som sa tú hru hrať tiež: "Dopadne to tak pane, ako som videla v 21.storočí. Dievča zavolá mobilným telefónnym aparátom chlapcovi či by k nej nedošiel. Aj o pol piatej." Tiež sa začal smiať. "A chlapec to prijme." a zložil.
Chlapec sa poponáhľal, keď už o štvrť na päť zvonil predo dvermi. "Čauko-kakauko." zvolal a tlačil sa dnu. Ani sa nevyzul a išiel do obývačky. Tam zaklopal Simonovi na sklo terárka. "Čauko....hmmm.... Simonko." "Obdivujem stále tvoj entuziazmus." podotknem. "Čo budeme robiť?" ignoroval môj obdiv. "Neviem, môžme sa ísť prejsť." "Nudaa... dá sa tu robiť niečo lepšie." nadvihol obočie a šibalsky sa usmial. "Dá, pôjdeme sa prejsť tam, kde ťa už dlhšie chcem zobrať." "Okej, tak hore plachty námorníčka. Veď ma." Chytil mi ruku a trhol ňou smerom k dverám. Vybrali sme sa von. "Vaši už šli?" opýtal sa ma. "Hej, museli ísť skôr." odpovedala som. "Tadeto." ukázala som cestu. Zišli sme z chodníka a ďalej šli po tráve. Čoskoro sme sa ocitli medzi hustými stromami známe ako lužné lesy. Chvíľu sme išli cez les, keď sme začuli vodu. Leo na mňa nechápavo pozrel. "Chceš ma zabiť?" Opýtal sa so smiechom. "Nie!" Ohradila som sa. "Chcem ti ukázať... moje obľúbené miesto." Ešte sme šli až sa spoza vysokých krov ukázalo dvadsaťmetrové dlhé mólo. A hlavne úzke. Trčalo do Dunaja a oddeľovalo hlavnú rieku a malú zátoku. "Wow, to je fakt dobré." Zapozeral sa okolo seba. "Trochu nebezpečné, nemyslíš. Trochu sa ti pošmykne noha a..." prekrútim očami a potiahnem ho za rukáv. "Táto košeľa ti pristane," zvedavo na mňa pozrie, "a poď tam. Nebuď padavka." "Myslím, že sme si vymenili úlohy." usmial sa a išiel za mnou. Na úplnom konci si sadnem a Leo si sadne vedľa mňa. "Chodievaš sem?" "Chodila som."podotknem. "Nebola som tu vyše dvoch mesiacov. A nebol čas, stále som s tebou." Sedeli sme tam asi pol hodinu, potom mi už bola zima. Prišli sme ku mne domov. V izbe som si ľahla na posteľ s nohami spustenými k zemi. Leo si sadol na stoličku. "Ako sa tak pozerám, stále mi niečo chýbalo na strope.... je taký prázdny." zadívala som sa na môj biely strop. "Dúfam, že vieš, že na strop si obraz zavesiť nemôžeš," nahol sa ku mne a zašepkal,"stiahla by ho gravitácia." A s hikotom sa odtiahol. Pokrútila som hlavou. "Ale mohla by si tam niečo namaľovať." "Čo také?" "Hviezdičky." "Hviezdičky? Naozaj?" neveriacky sa naňho pozriem. "Polovica čiernych a druhá tou svietiacou farbou." To nie je zlý nápad. "Ale kedy? Nemám čas." "Teraz?" "To myslíš vážne? Teraz aby som začala maľovať?" Pousmial sa. "Môžem ti pomôcť. Poď do obchodu." Vyhupnem sa z postele. Má šialené nápady. Obchod stihneme pred záverečnou. Nepríjemná predavačka na nás zhnusene pozrie, lebo už chcela zatvoriť. Kúpili sme farby, štetce a fóliu na posteľ, aby sa nezašpinila. Zaplatili sme a prišli domov. Zatiaľ čo som rozbalila a natiahla fóliu, Leo rozriedil a nachystal farby. "Tak... pripravená?" "Jasné že nie." Odpovedala som. "Kto bude mať krajšie vyhráva. Tri-dva-štart!" A obaja sme začali maľovať. Dala som si záležať, aby to vyzeralo, predsa sa na to budem pozerať. Sústredila som sa iba na svoje hviezdy, keď mi po čase došla farba. "Nemám farbu."zarmútene dodám. "Ani ja."povie Leo. "A už nám došla. Ani v tube už nie je." Zišla som z postele a pozrela sa na strop. Celý bol posiaty hviezdami. Doslova. Moje mali všetky jemne zahnuté cípy, ale Leonardove boli dokonalé. Ešte sa mi zdalo, akoby naozaj žiarili. "Maľuješ nádherne."dodám so záujmom a očarením. "Vďaka, tvoje sú tiež krásne." Skloním hlavu a pocítim pichľavú bolesť v krku. "Au." Dotknem sa krčnej chrbtice. "Nie je práve najlepší nápad mať hlavu hore pridlho." "Máš pravdu."a tiež si vzadu pošúcha šiju. "Koľko je hodín?" Pozriem na budík a odpoviem: "Desať." "Fuu... mal by som ísť." Chudák. Nechcelo by sa mi na jeho mieste. "Keď chceš, prespi tu."navrhnem. S úškľabkom sa na mňa pozrie. "Prosím?" Prekrútim očami. "Jejda, nerob z toho drámu. Iba som ti navrhla, že tu môžeš prespať. No, nie tu ale v obývačke." "Dobre, ďakujem..." pozrel do zeme a členkom robil krúžky. "Tak, asi by si sa chcel osprchovať. V kúpeľňovej skrinke navrchu sú čisté osušky." "Diki." "A asi," začala som sa prehrabovať medzi cenami, čo som vyhrala na rôznych vedomostných súťažiach,"by sa ti hodilo tričko na spanie. Na."podala som mu jedno s logom geografickej súťaže. "Diki." Keď odišiel do kúpeľne, na pohovke som mu nachystala vankúš a deku. A aj pre seba som si prichystala posteľ. Zobrala som si pyžamu a čakala na svojej posteli. O chvíľu sa otvorili dvere a vyšiel. Tričko bolo dostatočne dlhé. Siahalo presne na spodný okraj jeho boxeriek. Ešteže! Rýchle som popri ňom prebehla a zatvorila sa. Osprchovala som sa a umyla zuby. Na čele som mala kúsok farby, ale nešla zoškrabať. Vyšla som. Leonard bol už zalezený pod dekou a škeril sa. "Dobrú noc." Popriala som. "Dobrú." Vošla som do izby, ale dvere som nezatvorila. Ako tak ležím, spánok neprichádza. Dobre si uvedomujem, že vo vedľajšej miestnosti spí môj asi najlepší kamarát. Asi určite. "Leonard?"zakričím. "Áno?" "Kedy ťa mám zobudiť?" "Keď vstaneš ty, vstanem aj ja." "Dobre. Dobrú." "Dobrú noc."