Naruby

13. kapitola

"Neviem, či je to dobrý nápad."poviem trochu zahanbene. "Neboj sa. Podľa mňa je to fajn. Ešte môžeme čo-to pooslavovať." Asi z toho robím vedu. "Tak dobre. Máš niekoho doma?" otočili sme sa smerom ku schodom, ktoré vedú k jeho domu. "No," tľaskol jazykom o podnebie,"to neviem. Možno brat..." To, že má brata mi nikdy nespomínal. "Ty máš brata?" prekvapene poviem. "Asi ti to teraz trochu budem musieť vysvetľovať, čo?" "To by som poprosila. Veď, ty vieš o mne skoro všetko a ja o tebe také... zbytočnosti." "Že som alergický na oriešky nie je zbytočnosť!"ohradil sa. "To, že ješ orieškovú čokoládu tiež nie je zbytočnosť, nie?" Zamračil sa: "Už som ti povedal. V tej čokoláde to nie sú poriadne orechy!" Len som sa zasmiala: "Dobre, späť k tvojej rodine." "Dobre...tak kde začať. Naša rodina je totálne umelecká. Fakt. Až na mňa. Som taký peň na lúke medzi kvetmi. O mňa a o môjho staršieho brata sa starala babka s dedkom, lebo naši boli stále niekde na výstavách, expozíciach a vieš také blbosti." Celkom mi prišlo ľúto, že dvaja malí chlapci vyrastali bez rodičov. Asi si všimol môj ľútostivý pohľad, lebo hneď pokračoval: "Nie, neboj sa. V našej rodine je to normálne. Keď bol môj otec mladý, starali sa oňho jeho starí rodičia, o jeho otca sa starali jeho starí rodičia a tak ďalej. Je to zložité. No späť ku mne. Pred asi dvoma rokmi zomrela babka. Dedka si pamätám matne. A od vtedy sme s bratom sami. Vlastne ja som sám, lebo brat sa dal do nejakej intelektuálnej skupiny." začal sa rehotať. "Čo je?" tiež sa zasmejem. "Oni sú totálne šibnutí. Každý deň sú u niekoho iného. U toho spia. A celý čas diskutujú na nejakú tému. Dnes sa mi zdá, že by mali byť u nás." prekvapene sa otočím smerom k Leovi s poznámkou na jazyku. "Neboj, budú dolu v obývačke. Vieš, že rodičia sú z toho nadšení?" "A čo z teba?" "Zo mňa? Mňa berú ako samostatnú jednotku. Sú vyrovnaní, že o moje deti sa starať nebudú." Zišli sme posledný schod a zabočili doľava. Vytiahol kľúče a zaštrngal mi nimi pred očami. "Sme," strčil kľúč do zámky a otvoril dvere,"tu. Vitaj u mňa doma." Otočil sa okolo svojej osi so zdvihnutými rukami. "Vďaka, moc to prežívaš." Usmial sa: "Už som sa zľakol, že ťa opustila tvoja irónia." Vstúpim do tmavej chodby, kde sa hneď potknem o nejaké topánky a na ďalšie stúpim. "Do kelu." "Hmm... sú tu. Počkaj, zasvietim." Počula som šmátranie rukou na stene a šťuchnutie vypínača. Malú stupnú chodbičku zalialo teplé svetlo. Do očí mi hneď padlo vyše desať rôznych párov topánok. "Poď, Bohužiaľ sa im nevyhneme, musíme prejsť cez obývačku." Chytil ma za ruku a ťahal do izby napravo. Bola to veľká miestnosť osvetlená tlmenou lampou. Okolo konferenčného stolíka sedelo toľko ľudí, koľko bolo topánok v tej chodbe. Akonáhle sme vošli, diskusia stíchla a všetky oči sa upreli na nás. "Čaute." zamrmlal Leo a ťahal ma ku schodom. "Leo počkaj, Leonard!" z kruhu ľudí sa postavil vysoký chalan s vlasmi uviazanými do chvosta. Tvárou sa podobal na Lea, akurát mal zamyslenejší pohľad. Poprekračoval okolosediacich a prišiel k nám. "Nepredstavíš nás?" Leo nevyzeral dvakrát nadšene, ale po chvíľke ukázal na mňa: "Toto je Peťa, Peti toto je môj brat Eduard." Usmiala som sa a podala mu ruku: "Teší ma." Aj on sa usmial a urobil to isté. "Dobre, poď už." potiahol ma za ruku Leo. Kývla som hlavou na pozdrav a išla za ním. Vyšli sme po pomerne úzkych schodoch na o nič širšiu chodbu. Otočili sme sa doľava. Na tom konci boli dvojo dverí. Rovno a vpravo. Leonard opäť vybral kľúče a otvoril dvere napravo. Zasvietil a pustil ma dnu prvú. Hneď po ľavej ruke bola komoda. V strede izby bola posteľ a vedľa postele skriňa polepená rôznymi plagátmi. Na ľavej stene bolo úplne zastreté okno okolo ktorého boli poličky zapratané všetkým od výmyslu sveta. Ešte vedľa komody som si všimla dvere polepené papiermi. "Je tu bordel, nestihol som upratať. Prepáč." poškrabal sa na zátylku, pretlačil popri mne a začal zbierať rôzne veci zo zeme a z postele. Naozaj tam bol bordel. Vybrala som sa k dverám s papiermi. Tie papiere boli skice s rôznymi kresbami. "To si kreslil ty?" ukážem na všetky nákresy. "Hej."a s plnou náručou oblečenia sa vybral niekde preč. Zapozerala som sa na skicu polozvädnutej ruže, ktorej padal lupeň. Vpravom dolnom rohu bolo Leonardovo meno. Ako maliar by mal pekný podpis. Všetky slučky elegantne vytáčal. Ešte chvíľu som hypnotizovala ten podpis, keď do izby vošiel Leo. "Je to," prišiel ku mne a zapozeral sa na obrázky,"z tých čias, keď som chodil na krúžok kreslenia." "Ešte kreslíš?"rýchlo som vychrlila otázku. "Ani nie." Ako som obzerala všetky ostatné kresby, úplne navrchu bol obrázok asi A5, osoby-dievčaťa. "Kto to je?" Natiahol sa za obrázkom, strhol zo steny a podal mi ho: "Ty. Akurát sa to moc nepodobá, lebo som to kreslil, keď sme sa prvýkrát stretli." Wow. Nemala som slov. Nebolo to úplne do detailov, ale tie základné črty tam boli. "A že ťa umenie obišlo. Môžem si to zobrať?" "Jasné." Nastalo trápne ticho. Niekto ho musel prerušiť a ten niekto som ja. "Kde asi budem spať? Nie som ešte unavená, ale potom...jejda! Ja nemám pyžamo!" "Budeš spať tu na posteli a môžeš si zobrať niečo odo mňa." otočím sa a vyberiem k skrini. "Môžem?" "Jasné, vyber si čo chceš." usmial sa a rozvalil na posteľ. Skriňa bola poloprázdna. Vytiahla som čierne tričko a teplákové šortky, mne asi tak pod kolená. "Pôdem sa osprchovať. Kde je kúpeľňa?" spýtam sa. Leo sa posadí a ukáže na dvere napravo. "To je moja kúpeľňa. Sú tam ešte jedny dvere, ale tie sú zamknuté."

Až v sprche mi prišlo na um, že som si zabudla vypýtať osušku. Budem musieť iprovizovať. Cez dvere sprchového kúta boli dve osušky. Typla som čistejšiu. Prezliekla som sa do "pyžama" a prstami prečesala vlasy. Vyjdem von a tam už prichystaný Leo s pyžamom v ruke. "Osprchujem sa a ty popremýšľaj, čo chceš robiť." a zamkol sa v kúpeľni. Moje dokonale zložené šaty si položím na komodu. Začala som sa obzerať po poličkách a na nočnom stolíku som našla knihu, ktorú som mu odporúčila v kníhkupectve. Vzala som ju do rúk, sadla si na posteľ a začala listovať. Ani som si neuvedomila a Leo vyšiel z kúpeľne. Prihupol si ku mne. "Vedel som, že ak ťa nechám samú, nájdeš si nejakú knihu. No šup- zatvor to a povedz, čo chceš robiť." Knihu som vrátila na miesto a oprela sa o stenu. "Neviem, program robíš ty." Zamyslel sa. "Niečo mi napadlo, ale..." "No, skús, či ma oslovíš." "Keďže máš tie narodeniny a neviem, či si to skúšala..." "Ide to z teba ako z chlpatej deky." "Čo keby sme to zapili?" "Ako zapili? Bližšie definuj." "Napríklad vodku s džúsom si už pila?" "Nie." "No vidíš! A chcela by si to vyskúšať?" Prečo nie? "Prečo nie?" "Fakt? Myslel som, že ma pošleš kade-ľahšie." Tľapol si. "Idem dolu po veci." Za ten čas som pripravila posteľ na spanie, deku a vankúš som Leovi pripravila na zem. Keď sa vrátil, v ruke držal fľašu citrónovej vodky, džús a dva poháre. "Zahráme si Monopoly." vykríkol, veci položil ku mne na zem a zo šuflíka vytiahol krabicu. Sadol si a rozložil hraciu dosku, figúrky, peniaze. "Monopoly? Naozaj?" opýtam sa. Tú hru som nehrala veky a vôbec ma to nebaví. "Je to super. Do prvého pohára ti dám viac džúsu, aby si si privykla." Podal mi pohár a sebe pripravil tiež. Nadvihol ho a povedal. "Na to aby si bola stále tak krásne ironická." Ja som sa k nemu pridala tiež. "Na to aby si bol stále ešte väčšší debil." Uškrnul sa. Poháre o seba cinkli a každý sme sa napili. Chutilo to sladko, ale v krku ma to veľmi začalo páliť. Začala som trochu kašľať, našťastie to prešlo. "Si v pohode?" "Hej, musím si zvyknúť, že to nie je obyčajný džús." Začali sme hrať. Popri hre sme obaja odchlipkávali z našich nápojov.

"Podvádzaš." hodil kockami a ľahol si. Začal kopať nohami a kričať: "Ty podvádzaš!" "Ticho búúúúúď. Zobudíš si brata." smiala som sa na jeho deckých predvádzačkách. V strede hry nám začal dochádzať džús, tak sme pridali podiel vodky. Hodne pridali. "Nehrám už." a odstrčil hraciu dosku. "Je mi zle." ľahla som si tiež. Ale nesmiem zaspať na zemi. "Musím sa postaviť." Opäť si sadnem. O niečo sa opriem a snažím sa zdvyhnúť, ale v polovici sa mi zatočí hlava a ja spadnem. Spadnem rovno tvárou-tvár na Lea. "Pre-prepáč. Ja...sa..." bola som ako "žížala" a končatiny nespolupracovali. Takto som sa dopracovala do polohy, že som obkročmo na ňom sedela a snažila sa zdvyhnúť. Museli sme vyzerať veľmi zvláštne. Na pár ani nie, ale na priateľov áno. Jednoducho tam bola hranica normálnosti. A pomaly sme ju prešľapli. A mne sa to nepáčilo. "Ja už piť nebudem."zamrmlem a opäť sa šmyknem. Leo sa stále smial. Stále. Stihla som sa zachytiť priamo nad jeho tvárou. Ale už nás delil iba náš dych. Neviem, čo spôsobilo našu telepatiu, ale obaja sme naraz povedali: "No do riti." a pobozkali sa.