Naruby

3. kapitola

Toto ráno vstávam skôr ako zvyčajne. Normálne vstávam o štvrť na osem, no dnes som musela vstať o šiestej. Ako vždy, nechala som si desať minút na relax. Vstala som a naši práve jedli. Predsa oni chodia skôr: „Bré ráno." pozdravila som a každému dala pusu na líce. S plnými ústami sa ma mamina spýtala: „Včo tak," prehltla, „skoro?" „Idem na okresné kolo biologickej olympiády. Viete, písala som to ešte minulý rok." Rýchlo som sa najedla a upaľovala do kúpeľne. Ani som nestihla pozdraviť Leňocha (jaštera). Po dlhom čase som mala problém vybrať si oblečenie. Stavím to na klasiku. Čierne nohavice, šedé tričko a károvaná košeľa. Jemne sa nalíčiť, obliecť kabát, zobrať kabelu, pozdraviť rodičov a môžem vyraziť.

V škole už bola profesorka, ale Gabi nikde. „Dobrý deň." pozdravila som. „Dobrý, dobrý. MHD lístok máš?" „Ja mám električenku." Prikývla. O päť minút sa dovalila Gaba. „Dobrý. Čau." Pozdravila nás. Na mňa však ani nepozrela. Na zastávku sme prišli v tichosti. V buse som si vytiahla zošit a ešte trochu v ňom listovala, keď sa zrazu ozvala ku mne Gaba: „No, bifľa sa nezaprie." Naozaj neviem, kto je tu chudera. „Prepáč, už si skončila? Lebo chcem si opakovať. Mne na tom trochu záleží na rozdiel od teba, a nechcem sa len vyhnúť škole." Stručná a jasná odpoveď. „Nech sa páči slečna intelektuálka." Ďalej sa až do konca jazdy nevyjadrovala. Profesorka Modrá celý čas ťukala niečo do mobilu, poprípade sa nad niečím usmiala. Milá to pani.

Areál školy bol plný stromov, krov a ešte nejakých tých kvetov. Je ešte len september. Pri vstupe je lavica, kde sedia dve študentky. Poviete meno a školu, a ony vám vysvetlia, ako sa dostať do triedy do ktorej ste zaradený. Ja som v 1.C. Popri vrátnici, na koniec chodby po schodoch a tretie dvere vpravo. Gaba našťastie nie je so mnou. Ešte si nás profesorka zavolala k sebe: „Dievčatá. Na test máte hodinu. Ja vás počkám v jedálni. Po teste príďte a môžeme ísť. Veľa šťastia." Usmiala sa a na päte otočila. S Gabou sme sa vybrali na poschodie. Viete, v neznámom prostredí je aj blízky nepriateľ dobrý. Tiež mala triedu určenú na prvom ale úplne vzadu. Prechádzali sme popri skrinkách, kde sedeli žiaci z tejto školy a pokukovali po nás. Ako som sa obzerala, v jednej zo skrinkových uličiek som spozorovala jednu osobu, ktorá mi bola známa. Otočila sa a vypleštila na mňa oči. No jasné, chlapec od umenia. Jemne som sa pousmiala pri spomienke na toto celkom zvláštne stretnutie. Už som zachádzala za skrinku, ale ešte som zachytila ako sa nahol a zakýval mi. Pritom sa tak potmehúdsky usmieval. Ešte toto mi chýbalo.

Pri 1.C sme sa z Gabou rozdelili. „Veľa šťastia." Pokrčila plecami a pokračovala v ceste. V katedre sedela učiteľka a čítala noviny. Už dosť veľa bolo žiakov v laviciach, ale určite to neboli všetci. Každý mal určené miesto a každý sedel sám. Ja som mala miesto v rade za katedrou úplne vzadu. Sedela som pri okne a stopercentne mi to vyhovovalo. Sadla som si a vybrala peračník. Do triedy sa dovalilo ešte zopár žiakov. Učiteľka poskladala noviny a vstala: „Myslím, že už je čas začať. Je tu skoro každý, až na," nestihla dopovedať vetu a otvorili sa dvere. Do triedy vošiel chlapec od umenia. Nie, to je snáď zlý sen. „Dobrý, ja som záskok za Emu." „Dobre, sadni si tamto. Ale nezabudni si prepísať meno." Našťastie sedel rovno pri dverách, čo znamená, že nás delila celá trieda. Aspoň všetky lavice. Učiteľka začala vysvetľovať, ako vypísať údaje, čo robiť ak sa pomýliš, ale v tej chvíli ma to nezaujímalo. Celý čas som sledovala jeho. Nemotorne prehraboval v taške. Vytiahol pero a víťazoslávne ho zovrel v pästi. Z myšlienok ma vytrhlo hlasné: „Môžete začať!" a zašuchorili papiere a bolo počuť škrabanie pier. Aj ja som začala vyplňovať svoj test , keď zrazu som započula: „Pani profesorka, na potvoru mi nejde pero. Nemohli by ste mi jedno požičať?" po triede sa ozval smiech. Kto iný sa to mohol spýtať ako nie on? „Je mi ľúto, nemám žiadne pero. Požičajte mu niekto." Dievča spoza neho natiahlo ruku a podalo mu jedno pero. Normálne ma mrzelo, že nesedím blízko neho. Čo ti je? Sústreď sa na test! Pekne sa na ňu usmial, ale keď sa otáčal späť, opäť pohľadom zavadil o mňa. Jemne sa zaškeril a vrátil sa k testu. Ja som sa tiež vrátila k svojmu.

Po dopísaní som si skontrolovala všetky moje odpovede dvakrát. Položila som pero a rozhliadla som sa po triede. Všetci ešte písali, ani čo by dieru chceli spraviť do papiera. Očami zastavím na hodinkách. To mám naozaj ešte pol hodinu? Času je dosť, ale nechcem tu zbytočne sedieť. Rozhodnem sa, že test odovzdám a pôjdem preč. Pomaličky odsuniem stoličku, ale mrcha jedna aj tak zaškrípe na zemi. Pár očí sa na mne zastaví. Neznášam, keď som stredobodom pozornosti. Pozriem na toho chalana. Aj on sa na mňa pozeral, ale keď zbadal, že si balím veci, otočil test na druhú stranu a rýchlo začal čarbať. Vstanem, prechádzam cez uličku, no vtom vstane aj on. Spoločne prídeme ku katedre. Prvá položím test na stôl ja, lebo mi to naznačí. Na môj test si položí svoj. Všimnem si preškrtnuté meno bývalej majiteľky testu a pod tým som zachytila iba jedno. Leonard. Le-o-nard. Jej... Také...Krásne, zvučné meno. „Dovi." Zamrmlem a odídem. Nemusím sa snažiť potichu zatvoriť dvere, lebo sa do nich zaprie Leonard. Pustím kľučku, pretlačí sa medzi ne a zárubňu a zavrie. „Toto je osud." Povie. „Asi ťa sklamem, ale podľa mňa všetko je už kvázi napísané, čo sa stane, takže toto sa stať malo." Usmejem sa a Leonard tiež. „Tak potom to je celkom vtipne napísané. Dobre, nechajme to tak. Mali by sme začať trochu od znova. Ako sa voláš?" toto nemôže myslieť vážne. Nadvihnem obočie: „Myslíš si, že neviem, že si si prečítal moje meno na teste?!" „A ty si si moje prečítala?" povedal s takým mudrckým pohľadom. Všimla som si, že má zaujímavé oči. Sú modré, ale okolo zreničky má odtienky zelenej. „Áno, každý z nás je zvedavý." „No dobre, nekaz mi zábavu. Ešte raz. Ako sa voláš?" „Peťa, ale to už vieš. A ty si?" „Volám sa Leonard, ale to je také oficiálne. Hovor mi Leo." „Dobre Leo. Teší ma." Podali sme si ruky. Vybrala som sa ku schodom s Leom v pätách. „Tak, vidím že si sa neprefarbila." „Hej." „Musím sa ťa niečo opýtať." „No daj." „Ako to, že si to napísala za pol hodinu? Ja som ledva stihol jednu stranu." Zaujímavá otázka. „Neviem, jednoducho to bolo ľahké." Zasmial sa. Zišli sme dolu. Opäť sme prechádzali dlhou chodbou. Zastavila som pri dverách do jedálne. „Ďakujem, že si ma odprevadil." „Pohoda. Máš facebook?" „Nie." Pocítila som sa trochu blbo, ale hneď ma to prešlo: „Ale mám instagram ak to pomôže." Usmial sa. „To postačí. Ako sa tam voláš?" „Tak ako v skutočnosti. Všetko malým a bez medzery." „Dobre. Mám to." „Tak ja už pôjdem." „Okej." „Tak sa maj." „Ahoj." Otvorila som dvere a Leo sa vydal smerom ku skrinkám. „Hej!" zakričal. Strhla som sa. „Večer ti napíšem." A šiel ďalej svojím smerom. Aspoňže už poznám meno chlapca od umenia- Leonard. A neznie to oficiálne. Znie to pekne.