Naruby

11. kapitola

Rutina. 

Celý svoj život žijem v tom krásne rovnakom začarovanom kruhu. 

Prečo práve teraz, keď sa potrebujem stopercentne sústrediť na školu, sa so mnou stane toto? Už si ani nepamätám, kedy naposledy som si neurobila úlohy, nenachystala sa do školy a ... meškala na hodinu. Keď vôbec sa niečo také stalo. 

Dnes, kedy by som si mala obzvlášť dať záležať na tomto dni -narodeninovom-, sa zobúdzam o ôsmej. Áno, ja som vstala o ôsmej. Pomaly otvorím dvere a skoro som úplne zabudla, že u mňa prespal Leo. Prišla som k nemu a potriasla ním: "Hej, vstávaj. Už aj tak meškáme." Jemne sa pomrvil. Vlasy mal rozcuchané po vankúši a deku iba na nohách. "Ja sa nikam neponáhľam." povedal rozospatým hlasom. "Ale ja sa ponáhľam, čiže ak ti nebude vadiť a to nebude," zdôraznila som, "vstávaj a hybaj sa obliekať." Otočila som sa a odišla do kúpeľne. Umyla som si zuby, vypla vlasy a vyšla do izby. Leo už sedel. To bol pokrok. "Ja sa oblečiem v izbe, ty sa tiež obleč. Prepáč, že ťa tak vyhadzujem, ale zaspala som." Ale sama nie som z toho nejak špeciálne vystrašená. "A raňajky nebudú?" Na to som mu odpovedala prostredníkom, ale ruku som si odrela o zárubňu. "Au!" 

"Môžem?" zakričala som spoza odchýlených dverí. "Slobodno!" Dnes má archaickú náladu? "Nekecaj a poď už." Obuli sme sa a vyšli. Vo výťahu som odkladala kľúče do tašky. Keď sme vyšli na ulicu, uvedomila som si, že každý ide inou cestou. "Tak..." začala som, avšak Leo ma prerušil: "Tak, dnes keď prídeš zo školy sa pekne obleč," už som sa išla nadýchnuť, že mu na to niečo poviem, ale zastavil ma," obliekaš sa pekne, ale myslím viac tak slávnostne. Najlepšie šaty. A o... pol piatej budem tu. Dobre?" "Čo to má..." Absolútne tomu nerozumiem. "Hovorila si, že dnes nemáš nič. Tak už máš. A skús tu byť na čas. Ahoj." Otočil sa a zmizol za budovou. Riešiť to budem až poobede. Teraz sa ponáhľam do školy a budem rada, keď stihnem tretiu hodinu.

Ako som povedala, prišla som presne na tretiu. Prešla som okolo Gabinej lavice, kde bola nasúkaná celá jej banda. Nebol by to začiatok, keby niekto z nich nemal nejakú poznámku. Dnes si to zobrala za úlohu Soňa: "Ale čo to, čo to. Prečo meškáme? Azda rozdávali Nobelovky? Nepoznám iný dôvod prečo by si mala meškať. Alebo," trápne sa nastavila akože rozmýšľa (to jej nepomôže)," je to vtom tvoj nový frajer? Nechceš nám ho predstaviť?" piskľavo skríkla, aby ju bolo počuť na celé kolo. "O to sa nestaraj." odsekla som. "Ale čoby som sa nestarala. Hádam si spolužiaci nemajú pomáhať?" Ja jej niečo urobím. "Presne tak! Nemajú a daj mi pokoj." Toto neskončí dobre. "Ten tvoj Leno... nie Lemo... a Leo musí byť riadny úbožiak." Čo to povedala? "Čo si to povedala? Nehovor tak o ňom. A jediný úbožiak si teraz tu ty. Naťahuješ sa tu ako štetka!" skríkla som na ňu. Prekvapene na mňa zízala. Všetci naokolo sa začali uchechtávať a šepkať si. Čo som započula bolo, že si to už dávno zaslúžila a dobre som jej naložila. Nechala som ju tak a sadla si k oknu. Už som začula od jej skupinky slová ako krava a šprtka. Bola anglina, ale nečakane som dávala pozor. Po hodine som išla okolo kabinetu pána Huga. Všimla som si krabice. O krok som sa vrátila a nakukla. Pán Hugo sa balil: "Dobrý, prečo sa balíte?" Pozrel na mňa. Pod očami mal obrovské kruhy a ruky sa mu triasli. Celý bol taký....roztrasený.  "Ehm, čau Peti. Škola už našla náhradu, tak idem preč." Chudák. "A čo budete robiť?" Do krabice hodil posledné knihy, dal na ňu poklop a mobil si šupol do vrecka. "Netuším. Asi...asi si niečo nájdem." Bola som z toho veľmi smutná. Jediný fajn profesor a aj ten odíde. "Tak veľa šťastia." "Ďakujem." "Dovidenia." "Ahoj." Zvyšok dňa už bol taký pochmúrny. V škole si nikto na mňa nespomenul, že mám narodeniny. Ani ma to netrápilo. Boli to jednoduchí ľudia s ešte jednoduchšími návykmi. Aj keď celkom smutné, že tak nad tým rozmýšľam.

Prišla som domov a prišla mi SMS-ka od Lea: Zober si šaty, prosím. O pol piatej. Netušila som, čo má za lubom, ale vôbec sa mi to nepáčilo. Ale paradoxne ma to aj zaujímalo. Asi nikdy som nemala narodeninové prekvapenie. Umyla som si vlasy (farba sa mi už našťastie zmyla) a vybrala šaty. Výber nebol ťažký, pretože mám dvojo šiat. Na leto a na zimu. Mám radšej sukne. Dala som si svoje zimné šaty, predsa už je október. Šaty sú pekné a veľmi jednoduché. Sú celé čierne, siahajú mi presne po kolená, pri páse sú zúžené lesklou jemne ružovou stuhou. Majú dlhé rukávy a na konci pri zápästí je nariasený lem tej istej farby ako stuha. Sú naozaj pekné. Vlasy som si na koncoch zatočila a predné vlasy si vypla dozadu sponou. Make up si nikdy nedávam, ale dnes poruším svoje pravidlo a jemne sa nalíčim. Nie je to nič umelecké. Trochu korektora, make up-u, púdra a riasenky nezaškodí. Nahupla som do šiat a pozor! Obula som si biele conversky! Vybrala som si malú listovú kabelku, kde som hodila to najpotrebnejšie vrátane hygienických potrieb a vyšla. Už v bráne som zbadala taxík a oň sa opieral Leo. Ten sa ale vymódil! Naozaj vyzeral dobre. Zúžené čierne gate a biela košeľa mu dodávali elegantný výzor, ale stále to rozbíjali tie jeho čierne conversky. Dnes sme asi dvojičky, pomyslím si. Vyšla som z brány. "Čau fešák." usmiala som sa. Avšak od Leonarda som sa nedočkala pozdravu. S otvorenými ústami na mňa čumel ako na novoobjavený druh žijúceho mamuta. Od tej chvíle som cítila, že toto nebude len tak obyčajný narodeninový večer.