Naruby

7. kapitola

Milo ma to prekvapilo. Síce -hovadsky múdra- nie je dvakrát slušné označenie. "Tak nebudem ti odporovať, ale..." skočil mi do reči: "Prečo musíš mať na všetko dodatok? Nemohla by si si tú pochvalu zobrať iba tak? Pre seba?" "Ja len ako si na to prišiel? Aj tak nie som dostatočne múdra." Zhlboka sa nadýchol. "Je to s tebou ťažké..." Chvíľu sme kráčali potichu. "Ako si dospel k záveru, že som hovadsky múdra?" "Ty to nenecháš tak? Asi nie. No dobre, v škole boli výsledky z tej olympiády. Vám to posielali na mail." To zatiaľ nič nevysvetľuje jeho závery. "Aaaa?" "Napísala si to za pol hodinu a skončila si prvá so sto percentami. Ako je to možné?" "Aha. Ďakujem za info." "Povedz mi, idú ti všetky predmety tak dobre?" zasmejem sa. "Kiežby! Som antitalent na jazyky." "Aké jazyky ti nejdú? Slovensky hovoríš dosť spisovne." "Učím sa angličtinu, to aj ty, potom nemčinu a ruštinu." "Ja sa učím anglinu a plačem." Prišli sme k prístavu, kde boli odstavené dovolenkové lode. Smutne sa nadýchnem. "Čo je?" opýta sa. "Chcela by som niekam ísť." "A kam?" Veľmi veľa otázok na mňa. "To je jedno. Teraz sa budem pýtať ja." a výstražne zdvihnem prst. "Nech sa páči. Pusť sa do mňa." 

"Obľúbený predmet?" zamyslel sa. "Telesná." "Fuu..." "Čo je?" "Nemám rada telesnú." "Nešportuješ?" "Nie." "Vôbec?" "Absolútne nehýbem svalstvom. Až na motokáry. Ale to sedím." "A nechcela by si niekedy niečo skúsiť?" "Čo myslíš? Šport?" "Hej." "Aký?" "Trebárs...bicyklovanie." "Nemám bicykel." "Tak ti požičiam." "Môžme to skúsiť. Kedy?" "Teraz!" skríkol a začal ma ťahať asi smerom k jeho domu. Bývali v radovej zástavbe roztomilých domčekov pod hradom. Vošiel do garáže jemne žltého domu. Vytiahol jeden a potom druhý bicykel. "Si blázon." povedala som. "Vieš jazdiť?" "Hej... páči sa mi váš dom. Mám rada žltú." "Pripomína ti niečo tá farba?" "Mám rada tulipány. Buď žlté, červené alebo žltočervené." "Mám rád modrú." Modrá je dobrá. Poviem si v duchu. Leo zatvorí garáž a nasadne na bicykel. Ja ho nasledujem. Cesta sa má sklon a to dosť veľký. Pomaličky sa spustíme. Šialenstvo. Aspoň pre mňa. Spustíme sa až úplne k Dunaju na hrádzu. Zastane. "Nie je ti zima?" opýta sa. "Teplo mi nie je." Zamyslel sa. "Trochu ďalej je čajovňa. Zavezieme sa tam a dáme si čaj." "Dobre." A o chvíľu sme zastali pri roztomilom domčeku. Vo vnútri bolo prázdno. Sadnem si k stolu pri okne, Leo zatiaľ objednáva čaj. Potom si prisadne. "Tak ako sa ti páčilo športovanie?" s posmechom sa opýta. "Nie je to zlé. Ale mám rada pokoj a občas ten môj malý adrenalín. To je všetko." nastalo hlúpe ticho. Čašníčka priniesla čaj a obaja sme naraz poďakovali. Leo si hneď odsrkne. "Čítaš knihy?" opýtam sa. Položí šálku a primiešava cukor. "Skôr komixy ale teraz čítam tú o abstrakcii. Na ten projekt. Ty čítaš určite veľa, že?" "Áno, čítam veľa. Ale v poslednej dobe som nemala čas." Pozrie na mňa a na moju šálku čaju. "Neprosíš si?" "Jej, nie. Vlastne áno, nemám rada horúce nápoje. Preferujem vlažné." To bola veta za milión. Sedeli sme tam ešte tak pol hoďku a rozprávali sa o všetkom možnom. Vstali sme, zaplatili a vyšli von. V diaľke som zbadala električku, ktorá by mi vzala domov. "Ehm, bude ti vadiť ak teraz rýchlo utečiem na električku?" "Ani nie." jemne sa usmial. "Nepotrebuješ pomôcť s bicyklami?" "O to sa netráp. Som rád, že som ti ukázal šport." mávol rukou. Jemne som sa zasmiala. "Dobre, tak ďakujem za ukážku. Už pôjdem, inak mi ujde električka." "Fajn, ale musíme sa ešte niekedy stretnúť." "Nepochybujem." Vypleštil oči. Moja odpoveď ho zrejme prekvapila. "Kedy?"opýtam sa. "Zajtra." "Snívaj." "Zajtra." "Možno. Maj sa Leonard." zakývam a rozbehnem sa. "Ahoj." Naskočím do zatvárajúcich sa dverí a sadnem si na sedadlo. Uvoľním sa a opäť pocítim slabosť. Niečo na mňa fakt lezie. Ale dnešný deň hodnotím veľmi pozitívne. 

Doma sa zvalím na posteľ a zaspím. Oblečená, neumytá a príšerne unavená. Ráno sa zobudím neschopná spraviť krok, slovo či akýkoľvek pohyb. Naši usúdia, že som chorá. Ostanem ležať v posteli, keď tu si spomeniem. Môj projekt o reťazovej reakcii! Došľaka! To je snáď zlý sen. Dnes ho mám prezentovať. Po chvíľke sa upokojím a zaspím.