Naruby

4. kapitola

            

Profesorka bola prekvapená, že som tak rýchlo skončila. Nemala žiadne námietky a pustila ma preč. Autobusová zastávka nebola ďaleko, dokonca som ešte videla Lea nastupovať do autobusu. Čakám na svoj spoj. Hane a Nike končí škola o pol druhej a je jedna. Bus príde ani sa nenazdám. S babami sa mám stretnúť v nákupáku o druhej. Prídem tam a mám ešte časovú rezervu sa najesť. V obchodnom dome je už asi celá krajina. Veď o takomto čase sú... no jasné, obedy.  Plno kravaťákov a dám v kostýmoch. To nie je nič pre mňa, aj keď raz za čas sa rada slušne oblečiem. Ale chodiť v tom každý deň. To ani za svet! Rozhodnem sa pre čínu. Je chutná, nemalá porcia a hlavne lacná. Utrácať nehorázne peniaze za vytlačenú šťavu z paradajky a obschnutý šalát mi pripadá absurdné. Občerstvenie sa nachádza na úplne najvyššom poschodí. Pretože som zarytá a tvrdohlavá a snažím sa prekonávať svoje strachy, sadnem si ku zábradliu, ktoré ma oddeľuje od pätnásť metrovej diery s fontánami a ľuďmi s nákupnými taškami. Chvíľu sa mi obracia žalúdok, ale hlad ho ustáli a začnem jesť. Po chvíli mi začne zvoniť mobil. Prehltnem a zodvihnem: „No?" „Čauko, kde si?" ozve sa z druhej linky Nikin hlas. „Pri jedle, vy ste už tu?" „Hej, odpadla nám posledná hodina. Ideme hore." A zložila. O dve minúty si prisadli ku mne tie dve grácie. „Nazdar." Pozdravila ma Hana. Vlasy mala zopnuté v cope a tak som dobre videla na jej ozdobené ucho: „Ty si si dala spraviť druhú dierku do ucha?!" Zaškerila sa a dodala: „Hej, ale doma z toho robia cirkus." Nika sa ozvala: „No prepáč, veď si o tom nikomu nepovedala!" „Prepáčim ti to.." Nemám rada, keď sa niekto háda: „Nehádajte sa a radšej mi povedzte čo tu chcete." Zháčili sa, ale škriepka ustala. „Chceli sme ísť s tebou von ale u nás v okolí nič nie je. Tak nás napadlo ísť na nákupy." Povedala Nika a za ňou dopovedala Hana: „A ja si musím kúpiť náušnice." Nechcem byť hnusná, ale s nimi ísť na nákupy je ako vkročiť do nekonečného kruhu kabeliek a nohavíc z ktorého niet cesty späť. „Okej." Privolila som, no o pol hodinu som to véľmi ľutovala. Boli sme iba v treťom obchode. Hana aj Nika si v každom vyskúšali po päť vecí. Na mňa natiahli v dvoch obchodoch predtým jedny čierne nohavice (ktoré som si, mimochodom, kúpila) a tričko a košeľu ( tú som si tiež kúpila). Nohy ma bolia ako nikdy predtým. S nakupovaním som jednoznačne skončila. Pri vchode do ďalšieho som babám povedala: „Nehnevajte sa na mňa, ja si sadnem tam na lavičku a počkám vás. Nevládzem." „Ale.." skúsila Hana. „Nie, chcem prísť ešte domov." Vybrala som sa smerom k lavičke. Položila som na ňu svoju ubolenú kostru, keď mi vtom zavybroval mobil. Isto správa od rodičov. Odomknem ho a tam nesvietilo oznámenie správy v kolónke správy ale pri instagrame.Kto už môže mne písať? A tam správa od Lea Leonarda:

            

Leo Leonard: Ahoj bifloška

Ja: Ahoj, nevieš kedy je večer?

            

Leo Leonard: Viem, len som chcel vedieť, ako zareaguješ.

Ja: Aha, a ináč máš dosť debilné meno J

Leo Leonard: SSSSSSS.....štipľavé. Prečo si taká na mňa zlá?

Ja: Nie som na teba zlá.

Leo Leonard: Ale si.

Ja: Dobre, o tom si povieme neskôr.

Leo Leonard: Nemáš čas?

Ja: Ani nie.

Leo Leonard: A kde si?

            

„Hej! Komu to tak náruživo odpisuješ?" od písania ma vytrhol Hanin hlas. „Nikomu." „Nikto sa volá," nahla sa, „Leo Leonard?" Mobil som zamkla a odložila do tašky. „Nie, a nič ťa do toho nie je." Odsekla som. Má pravdu, musím popracovať na tom, aby som bola k ľuďom milšia. „Nemusíš hneď vyskakovať." „Prepáč. Nie je to nikto dôležitý o kom by ste mali alebo len by ste chceli vedieť." Jemne som sa usmiala. Nika ma zatiahla za rukáv a už  to zjavne neriešili: „Tam majú ZĽAVY!" ukázala a už sme tam trielili. Oni, nie ja. Mňa ťahali.

Večer som prišla domov ustatá ani čoby ma nechali bežať polmaratón. Naši už boli doma. Bol piatok čo znamenalo jediné. Sloboda a žiadne úlohy! Osprchovala som sa, najedla, zobrala mobil a sadla do obývačky ku rodičom. Pozerali dokument o surikatách. „Peti, počuj to ti je také milé zvieratko. Prečo nemôžeme mať toto namiesto Simona (môj jašter)?" rozplývala sa mamina. „Mami!," nahla som sa k terárku a naznačila som že mu zakrývam uši, „on to počul." Všetci sme sa na tom zasmiali. Je fajn sedieť s rodinou a baviť sa. Odomkla som si mobil a išla na instagram. Bolo tam zo päť správ, všetky od Lea.

            

Leo Leonard: Hm?

Haló?

Okej, vidím, že nemôžeš tak potom napíš.

Budem online asi o deviatej.

Ahoj.

Pozrela som na hodiny. Pol desiatej. Ešte nebol online. Vtom som si uvedomila, že ma to mierne zarmútilo. Šibe ti? Poviem si v duchu. Prečo ti na tom záleží? Počas môjho vnútorného rozhovoru sa pri jeho mene rozsvietilo zelené svetielko. Poviem vám ľudia, mne normálne odľahlo!

Ja: Čo tak neskôr?

Leo (skrátene): Čo tak prvá?

Ja: Lebo viem, že by si chcel ale nenapísal by si.

Leo:  Si si tak istá.

Ja: A nemám pravdu?

Chvíľu mi neodpisoval, tak som vstala a napila sa. Vrátila som sa opäť k telefónu.

Leo: Doriti, máš pravdu. Ty si vážne tak bystrá?

Ja: Podľa toho, čo si pod slovom bystrá predstavuješ.

Leo:????

Ja: Niekto si pod týmto pojmom predstavuje múdreho človeka, niekto človeka ktorý udrie na správnu strunu (myslím obrazne) a niekto niekoho kto vidí do iných ľudí alebo viac.

Leo: WOW. Asi všetko.

Ja: Tak potom s tebou musím nesúhlasiť.

Leo: A to už prečo?!

Ja: Možno som mierne bystrá ale nie bystrá.

Leo: Dobre, s týmto by sme mohli skončiť. Ale nebolo by od veci niekedy skočiť von a pokecať.

Ja: Pre mňa za mňa.

Leo: Kedy máš čas? Tento víkend?

Ja: Tento víkend určite nie, možno na budúci týždeň alebo až budúci víkend.

Leo: No, to sa dohodneme potom.

Ja: Kedy potom?

Leo: Si strašná. V nedeľu. Dohodneme sa v nedeľu!

Ja: Dobre.

Rozhovor ustal, tak som sa rozhodla rozprúdiť ho.

Ja: Povedz mi niečo o sebe.

Leo: Ty si zvedavá? Páni. Udivuješ ma.

Ja: Zvedavosť je moja základná vlastnosť.

No, udivujem ťa. Čo ďalej?

Leo: Chodím na strednú ekonomickú. Mám šestnásť rokov...

Ja: Ty si taký starý??? :DD

Leo: A ty máš koľko? :D

Ja: Pätnásť. Ukončime túto zoznamovaciu fázu, lebo to vyzerá ako online zoznamka.

Leo: Trafila si to do živého...

Takto sme si písali asi do dvanástej. Mamina aj tatino si už šli ľahnúť. A ja stále sedím na gauči a píšem si. Pomaly sa presuniem do izby ale ešte si chvíľu píšeme, keď mi zrazu Leo neodpisuje. Ránom som si prečítala, že zaspal. Ten chlapec ma neustále udivuje, aj keď neviem v čom. Raz na to prídem.