Slnečnicové dievča a okrídlený démon

VI.

Samozrejme som bol oboznámený so sociálnymi sieťami. Pred niekoľkými rokmi som si založil účet na niečom, čo ľudia nazvali Facebook. A keď som istý čas nemohol tráviť po boku mojej milej, pozoroval som ju aspoň prostredníctvom tejto sociálnej siete. Rýchlo som zistil, že Facebook je vcelku dobrá vec. A vďaka nemu som sa s ňou taktiež viac zblížil.

Bolo už dlho po novom roku. Zima stále vládla, i keď už nie tak intenzívne, ako v predošlých mesiacoch. Triedna učiteľka, ako si hovorila žena, ktorá bola hlavou nášho spoločenstva, spolu s ďalšími učiteľmi zorganizovali istú školskú aktivitu. Chceli sa ísť korčuľovať. Ani trošku som po tom netúžil. Na korčuliach som v živote nestál, nehodlal som sa obúchať na ľade len pre rozmary niektorých ľudí. Avšak moja prítomnosť ako študentky bola nevyhnutná. Kiežby som nebol Agátou Foderovou, slovenskou dievčinou, ktorá sa musí ísť korčuľovať, či sa jej to páči alebo nie.

Dostal som sa do toho celkom rýchlo. Bolo to omnoho jednoduchšie než som očakával. Výhodou tiež bolo, že som bol znovu s Olympiou. V jej bezprostrednej blízkosti. A vďaka bunde a hrubím rukaviciam, ktoré som musel mať, aby sa mi chlad v štadióne nezarýval až do morku kostí, mohol som držať Slnečnicové dievča za ruku. Bez výčitiek, bez strachu. Konečne som sa jej mohol aspoň takto dotknúť.

,,Neboj sa, Agátka, držím ťa. Nespadneš. Ver mi."

To cudzie meno, ktorým ma všetci nazývali, z jej úst znelo ako meno anjela. Ako niečo sladké a chutné. A ja som jej veril. Celým svojim telom. Aj tak som nakoniec skončil na ľade. Sama ma skopla. Samozrejme nechtiac.

Nehľadel som na to, že sa mi nohy počas pádu skrivili do neprirodzenej polohy a takmer som si ich obe zlomil. Zaujímalo ma, či je v poriadku Olympia, keďže aj ona sama spadla a vďaka tomu ma nechtiac skopla. Zťažka dýchala, tvár skrivená bolesťou. Keď sme sa posadili na lavičku, zistil som, že si odrazila kus nechtu a narazila si koleno, na ktoré už víkend pred tým spadla, preto ju to tak bolelo.

Ona však na to nedbala. Ospravedlňovala sa mi, trápilo ju, že som kvôli nej spadol. Bola tak slepá, rovnako, ako všetci ľudia. Nevidela moju starosť o jej zdravie, môj strach, necítila to nepríjemné zvieranie vnútorností, keď som si uvedomil, že je zranená. Nič z toho nevidela. A ak áno, tak na to nedbala. Onedlho sa totiž vrátila na ľad a po mojom boku sa po ňom pomaly kĺzala, i keď som videl, ako moc sa túžila rozbehnúť preč. To bolo po prvý krát, kedy som u nej videl bolesť. Avšak nie fyzickú.