Slnečnicové dievča a okrídlený démon

VIII.

Bol som stvorením, ktoré hľadelo do očí Smrti toľko krát, že vždy, keď sme sa znovu stretli, bola to ona, kto prvý sklopil zrak. A aj napriek tomu som sa nedokázal pozrieť do tých modrých očí. Ovládala ma ako bábku, jediný jej pohľad a ja som padol na kolená. Bol som voči nej bezmocný. Ktokoľvek z mojich nepriateľov by ju mohol použiť, aby ma zničila. Takú moc nado mnou mala.

Rád som ju objímal. Keďže ešte nebolo priveľké teplo, bez výčitiek svedomia som mohol nosiť dlhé rukávy a svoje rukavice a bez strachu som ju mohol objímať. Ona sama totiž ešte nosila dlhé tričká a mikiny. Predsa len som sa jej však nedotýkal pridlho. Neprijamý dotyk síce nemal takú moc, ako priamy, no predsa som cítil, ako zo mňa prúdi energia a pokúša sa ju proti mojej vôli zabiť. Bolo to moje prekliatie.

Nikdy nechápala, prečo sa jej odmietam dotýkať. Vždy ostala prekvapená, keď som od nej po krákom objatí odskočil. A ja som videl, že ju to trápi. No nemohol som s tým nič robiť. Nedokázal som to.

Marec priniesol teplejšie počasie. Vedel som, že onedlho, sotva prejde marec a na dvere zaklope apríl, budem sa musieť vzdať dlhých nohavíc a svetrov. Ani teraz, v prvý jarný mesiac, nebolo už moc vhodné obliekať sa tak teplo. A ja som bol vydesený. Mal som strach ako nikdy pred tým. Preklínal som sa za to, kým som. Preklínal som sa za svoju moc, za neschopnosť dotknúť sa jej.

Ach, moja milovaná Olympia. Kiežby som nebol démonom, tým hnusným stvorením z pekla. Kiežby som nebol prekliaty, nemal schopnosti, ktoré by ti mohli ublížiť, i keď by som nechcel. Nedokážeš si predstaviť ako to bolí, Olympia.

Musím sa ťa vzdať.