Slnečnicové dievča a okrídlený démon

XIV.

Dúfal som, že ti dokážem ujsť. Veril som, že sa ti stratím v uličkách medzi panelákmi. V tejto betónovej džungli to malo byť jednoduché. A nakoniec som sa stratil ja. Blúdil som v kruhu, stratený, zmätený. Nakoniec som sa teda, aby som ti ušiel, zašil do starej budovy. Mala rozbité okná, dalo sa cez ne preliezť, človek však musel byť veľmi opatrný. A tak som prekročil nízky múrik, na ktorom kedysi stával plot, vyštveral som sa na okennú parapetu a cez rozbité okno som sa dostal dnu. Vládla tu nekonečná tma, na ktorú si moje oči veľmi ľahko a veľmi rýchlo privykli.

Pristúpil som k jediným dverám, ktoré mohli smerovať von z miestnosti. Stisol som kľučku a silno ňou zamykal. Dvere sa ani nepohli. Skúsil som to znovu. Nič. Inak tichou miestnosťou sa ozývalo iba škrípanie hrdzavého kovu. A potom kroky. Smerujúce ku mne.

Zvrtol som sa na päte a popri stene som sa prešmykol do najtemnejšieho rohu v miestnosti. Stál som chrbtom k nej. Temnota mi dodávala silu. A tak sa okolo mňa rozprestierala čierno čierna tma, ktorá sa z rohu plazila po zemi i po stenách na všetky strany.

,,Agátka, si to ty?"

Trhol som sebou. Tak prudko, až som ramenom narazil do steny vedľa mňa. Nechcel som sa však otočiť. Bála by sa. Utiekla by. Prosím, Olympia, nenúť ma...

Nakoniec som sa k nej predsa otočil.