Slnečnicové dievča a okrídlený démon

XII.

Všimol som si, že mi začalo opadávať perie. Nebol to žiadny veľký problém. Zase rýchlo dorastalo, takže som sa ničoho nebál. Stále to však bolo zvláštne. Moje rohy začínali praskať, pokožka, ktorá stmavla bola pretkaná čiernymi žilami, v ktorých akoby pulzovala smrť a chlad, ktoré som zosobňoval. Vedel som, že sa blíži môj koniec. Neostávalo mi veľa času. Onedlho sa zo mňa mal stať poškvrnený špinavý démon bez kúsku inteligencie, ktorý bude bažiť po krvi nevinných. Budem bažiť po jej krvi.

Olympia pri mne viac nie je v bezpečí. Mám príliš málo času. Musím sa s ňou ísť rozlúčiť skôr, ako sa stanem otrokom pekla. Musím sa s ňou rozlúčiť skôr, ako jej bez zaváhania ublížim.

,,Už sa nesmieme viac stretávať."

Ver mi, drahá, tieto slová ma boleli viac, než teba. Pokožku rúk, ktorú nezakryla látka trička som mal obviazanú. Ako by som ti vysvetlil tú tmavosivú farbu, ktorú moja inak bledá pokožka teraz mala?

Použitie kúzla premeny aj na tak krátku chvíľu ma neskutočne vyčerpalo. Bolo to zvláštne, aký slabý a bezmocný odrazu som. A bolelo to, rovnako ako moje srdce. Bilo len pre Olympiu a aj tú som teraz od seba odohnal.

Ach, aký bezcenný a zbytočný je môj život. Ako moc túžim zahynúť. Či už v bolestiach alebo bez nich. Jednoducho sa zbaviť tohto utrpenia, ktoré mi láska prináša.

Kiežby nám niekto povedal, ako moc bude táto zakázaná láska bolestivá.