Slnečnicové dievča a okrídlený démon

IX.

,,Nie som pre teba dosť dobrá."

Tieto slová som oľutoval sotva som ich vypustil z úst. V jej inokedy láskavých očiach sa miesili nešťastie a hnev. A leskli sa slzami. Zranil som ju. Ublížil som jej. Pár hlúpymi slovami, ktoré mali ostať zbytočnými myšlienkami. Zaprisahal som sa, že tie slová už nikdy nevyslovím.

V jeden marcový deň som mal možnosť byť s ňou sám. Teda, v skutočnosti sme sami neboli. Lenže bol to moment, kedy sme sa sústredili len jeden na druhého. Bol som tam len ja a predo mnou ona. Ruky mala zložené na lavici a na nich položenú hlavu. Driemala. A ja som sa jej znovu zatúžil dotknúť. V ten deň som sa dotykom vyhýbal, nemal som žiadne rukavice. No moja túžba bola silnejšia.

Natiahol som ruku a prstami som sa jemne dotkol tej jej. Razom sa po nich začala tiahnuť tmavá sivá farba, ktorá pri končekoch mojich prstov naberala až čierny odtieň. Olympia sa zamračila, nespokojne sa pomrvila a zjavne sa pokúsila pohnúť rukou, no po tej sa už tiahli čierne žilky sprevádzané drobnými krištálikmi ľadu. Rýchlo som stiahol ruku a odsunul som sa od nej čo najďalej s nádejou, že si to nikto nevšimol. Čierne žilky sa razom stiahli, až úplne zmizli a drobné ľadové krištáliky sa roztopili, neostalo po nich ani stopy.

Do očí sa mi tisli slzy. Po tisíckach rokov, kedy som pre nikiho nevyronil jedinú slzu, teraz som mal chuť kričať, plakať, nadávať na celý svet. Nemohol som...

Už nikdy som sa jej nemohol dotknúť.