Slnečnicové dievča a okrídlený démon

V.

Vďaka zime, ktorá bola každým dňom bližšie, som mal dobrú výhovorku pre moje dlhé svetre, ktorých rukávy často siahali až ku končekom mojich prstov a ukrývali celé moje ruky. Mal som sa čím brániť, keď som sa pokúšal ukrývať všetku svoju pokožku. Tvár sa, bohužiaľ, ukryť nedala a tak som sa čo najviac vzďaloval ľuďom, ak by ich nebodaj napadlo dotýkať sa ma. Ramená často ostávali tiež odhalené, keďže moje obľúbené svetre na nich mnohokrát nedržali a zošmykli sa nižšie. Vtedy som sa doslova bál. Bál som sa, že sa ma niekto dotkne. Bál som sa, že sa ma Olympia dotkne. Bál som sa, že jej to dovolím a moje Slnečnicové dievča zvädne a zahynie ako kvet, ktorému sa nedostáva dostatok svetla a vody, dostatok lásky a nehy. Ja som bol totiž opak toho všetkého.

Odjakživa som bol tmou, ktorá pohlcovala moje okolie ako mor. Bol som ohňom, ktorý ničil všetko, čoho som sa dotkol. Bol som hnevom, ktorý vybuchoval sťa sopka a neutíchajúcou bolesťou, ktorá všetko živé zvnútra trhala na kusy.

Desil som sa dňa, kedy nebudem môcť ukrývať svoje telo pod látkou. Desil som sa dňa, kedy všetci uvidia znaky démonov z rôznych kultúr, ako sa ťahajú po mojich rukách, ako sa okolo nich vlnia, mieria na chrbát, odkiaľ obkrútia môj hrudník a ústia do jedného veľkého znaku medzi mojimi prsiami. Bol to znak zimy a smrti. Bol to znak Morany, slovanskej bohyne. Bol to znak môjho prekliatia.

,,Agáta, nechceš ísť dnes s nami do čajovne?"

Prečo si ma len volala, Olympia? Prečo si tak moc túžila spoznať ma? A prečo som sa ti poddal? Prezraď mi, Slnečnicové dievča, prečo ťa tak moc milujem?