Slnečnicové dievča a okrídlený démon

VII.

Ďalší týždeň so sebou priniesol nečakané zmeny. Nikdy by som neveril, že som romantický typ. Keď som však po dvoch dňoch riešenia mojich a Olympiiných pocitov napísal báseň, v ktorej som jej vyznal lásku, začal som o sebe trochu pochybovať. Vyzerá to tak, že aj démoni môžu byť romantici.

V ten deň som sa dozvedel, že Olympia opätovala moje pocity.

,,Mám ťa radšej, než by som mala mať. Som z toho zmätená."

Radoval som sa ako nikdy pred tým. A moja túžba dotknúť sa jej bola ešte väčšia. Lenže to som musel rázne zamietnuť. Nesmiem sa jej dotknúť. Aspoň nie bez rukavíc. Lenže počasie začínalo byť teplejšie a rukavice už neprichádzali do úvahy.

Och, kiežby som jej mohol ukázať svoju pravú podobu. Nesmel som. Bála by sa. Utiekla by. Nechala by ma tu napospas osudu. A ja by som umrel od žiaľu.

Veď ja ani neviem, či niekto ako ja môže zomrieť. Pravdepodobne nie. Prežil by som aj moje Slnečnicové dievča. A po zbytok svojho života by som sa trápil, utápal sa v žiali. Ako moc by to bolelo? Bola by to tá najhoršia bolesť, akú som kedy cítil.

Túžil som roztiahnuť krídla a uletieť. Letieť niekam ďaleko od nej, zabudnúť na ňu, aby som jej nemohol ublížiť. Bola pre mňa príliš dôležitou. Bola mojim Slnečnicovým dievčaťom a ja som bol len Okrídlený démon, ktorý ju mohol nechtiac zabiť jediným dotykom. A to som nemohol dopustiť. Zabiť ju by nebol hriech. Bol by to zločin proti prírode, zniesol by som zo sveta niečo nevinné. Bolo by to omnoho horšie, než hriech. Keby som odtiaľ neprišel, povedal by som, že by som za to šiel do pekla. Nešiel by som tam.

Ak by som ublížil Olympii, preklial by som sám seba, zakázal by som si zomrieť, navždy by som musel trpieť.