Slnečnicové dievča a okrídlený démon

XI.

Vždy bola priveľmi zvedavá. Občas ma to trochu hnevalo. Strkala nos do vecí, do ktorých ju nič nebolo, často sa tým dostávala do problémov. Mal som o ňu strach. Čo to nevidela?

Síce som odišiel, no stále som ju z diaľky sledoval. V škole si všetci mysleli, že som len chorý. Avšak Agáta Foderová už viac neexistovala.

Kúzlo pominulo a ja som bol znovu démonom. Rozbil som svoje starožitné zrkadlo. Dal mi ho samotný kráľ Artuš. A ja som ho bez váhana zničil, rozbil na malé kúsky, len aby som nevidel tú ohavnú bytosť, ktorou som sa stal. Až teraz som si uvedomil, čím som celý ten čas bol. Bol som špinou, bastardom, tvorom nehodným žitia. To všetko som bol ja.

Moje telo sa začalo samé ničiť. Moja pokožka začala tmavnúť. Ťahalo sa to od končekov prstov, po nohách a rukách. Na nohách sa tento čierny mor dostal sotva po moje kolená, na rukách sa zvládol potiahnuť až ku ramenám. Prekvapivo, démonické znaky, ktoré zdobili moje ruky, v tejto temnote nezanikli. Rozpálili sa do biela, horeli pod mojou kožou ako pekelné plamene. A ja som sa tomu nemal ako brániť.

Zhrešil som proti peklu. Zamiloval som sa do smrteľníčky čistou láskou, nevinnou a pravou, ktorá patrila len anjelom. A toto bol môj trest. Mal som horieť zaživa a predsa nikdy nezomrieť. Len pre zakázanú lásku.

A ja som s radosťou trpel.