Slnečnicové dievča a okrídlený démon

IV.

Nikdy som nepremýšľal nad svojim pohlavím. Nebol som ženou ani mužom. Od začiatku som bol niečím, stvorením, ktorého pohlavie nieje dôležité. Tak či onak, vždy som o sebe hovoril ako o mužovi. A keďže sa mi to nikto nesnažil vyhovoriť, zvykol som si na to. Preto bolo pre mňa trochu ťažké hovoriť o sebe v ženskom rode, ak som s niekým komunikoval.

Netrvalo mi dlho, kým som sa začlenil do jednej zo skupín, ktoré v triede vznikli. Za tie roky, čo som žil a sledoval ľudí, naučil som sa, že nech už patria do akéhokoľvek spoločenstva, vždy sa rozdelia na skupiny. Nech už sa toto spoločenstvo, zvané trieda, pokúšalo vyzerať akokoľvek celistvo, bolo roztrhané na kusy. A tak som sa zaradil medzi podivínov, medzi ľudí, ktorí sú odetí zväčša v čiernom, ktorí sa nestotožňujú s dnešnými štandartmi, a ktorím bosoráctvo, nech už je v akejkoľvek podobe, nie je také vzdialené. A pre moje šťastie, nech už to bola náhoda alebo nie, do tejto skupiny patrila aj moja drahá Olympia.

Vedel som, čo si o mne asi tak môžu myslieť. Tá Agáta je divná. Nikoho sa nedotýka, takmer nič nehovorí. Určite má nejakú chorobu alebo čo. Och, ako primitívna a zaslepená je ľudská rasa. A predsa sú tak fascinujúci a zložití, je to až neuveriteľné. Ich by mali zatvárať do psychiatrických liečební. Ich, ktorí nás nepočujú a nevidia, ktorí o nás pochybujú a neboja sa. A nie tých, s ktorými hovoríme, ktorí dostali dar zraku tak silného, že nás dokázali popísať tak podrobne až to nemohlo byť reálne, nie tých, ktorí vedia, čoho sme schopní.

,,Si zvláštna, Agáta, vieš o tom? Ale mne to nevadí. My sme tu predsa všetci divní."

Optimizmus z nej doslova sršal. Hovorila so mnou, akoby mi bola rovná, akoby som nebol démon z hlbín pekelných, ktorý by ju pár nevyslovenými myšlienkami dokázal priviesť do šialenstva.

Keby len vedela, do čoho sa púšťa, keď si zaumienila, že ma spozná, že sa so mnou začne zhovárať. Och, keby len vedela, čo spôsobí tým, že sa pokúsi zistiť, kým v skutočnosti som.