Slnečnicové dievča a okrídlený démon

XV.

Vedel som presne, čo vidí. Celé roky som na seba hľadel v zrkadle. Strieborné oči bez zreničiek uprene hľadeli na jej tvár, bledá pokožka akoby žiarila v tej temnote. Čierne vlasy padali na zem sťa pavúčie vlákna a z vrchu čela mi vyrastala dvojica čiernych popraskaných rohov, ktoré boli zahnuté dozadu. Telo mi zahalovalo modrosivé rúcho, pripomínajúce šaty lesných víl. Obväzy z rúk sa uvôľňovali, tiahli sa k zemi, vyzeralo to, akoby som sa rozpadával. Vlasy, ktoré dosiahli až na zem boli zlepené mojou krvou. Vyzerala byť zdesená. A predsa neodišla. Nechápal som prečo. Prečo neutiekla? Prečo nekričala, nebála sa?

,,Agátka? Ukáž sa mi. Vyjdi na svetlo."

A ja som poslúchol. Po prvý raz v živote som niekoho poslúchol. Stmavnutá pokožka, pokrytá mojou krvou, zasyčala ako had, keď na ňu dopadli slnečné lúče.

Necúvla. Takmer som od prekvapenia otvoril ústa. Stála tam, prezerala si môj zjav a neukázala na sebe ani náznak strachu.

Trochu sebou trhla, keď som roztiahol mohutné krídla. Vlastne, keby som ich chcel skutočne roztiahnuť, boli by dlhšie než bola šírka miestnosti. Musel som ich mať mierne zložené. A v temnote, ktorá poväčsine vládla v miestnosti, neboli takmer viditeľné.

,,Si nádherná. Prezraď mi, kto si?"

Prekvapene som zažmurkal. Ona skutočne chcela vedieť, kým som?

,,Mal som mnoho mien. Najznámejší som bol ako Morena, slovanská bohyňa zimy a smrti. Som Okrídlený démon."

A ona pristúpila bližšie. Nebála sa. Obchádzala ma a pozorovala, akoby som bol najkrajšou vecou na zemi. A ja som nevedel, čo na to povedať. Neutiekla. Môj strach bol zbytočný. A ja som zrazu vedel, že ak sa jej dotknem, bude v poriadku.