Slnečnicové dievča a okrídlený démon

XVI.

Och, ako moc som ju miloval. Moju drahú Olympiu. A ako moc ona milovala mňa? Až tak moc, že bez váhania obetovala svoje srdce démonovi smrti. Bez váhania sa mi oddala. Keď som ju o to požiadal, ani na chvíľu sa nad tým nezamyslela. Odpovedala ihneď, sotva som vyriekol otázku. Bola ochotná byť mojou. Bola ochotná byť nevestou démona.

Stál som nehybne, ona okolo mňa stále krúžila. A naraz zastala. Predo mnou, na dosah natiahnutej ruky. A ja som nevedel, čo mám robiť.

Dlho sme sa mlčky pozorovali. Cítil som, ako moje znaky horia, no nedbal som na to. Cítil som, ako ma bolia krídla, akoby sa lámali, no ani to ma nedonútilo odtrhnúť od nej pohľad. Cítil som, ako sa mi z rúk a nôh odlupuje koža, ako mi z rán tečie krv a predsa som na to nereagoval. Bola pre mňa stredom vesmíru. Neexistovalo nič, čo by ma donútilo odvrátiť sa od nej.

,,Agátka..."

A ja som si razom želal byť Agátkou, ktorú vo mne hľadala.

Natiahol som k nej ruku. Najprv som sa opatrne dotkol látky na jej pleci, potom som sa dlaňou váhavo vybral po jej krku až k jej tvári. Celý som sa chvel, musela to cítiť. Avšak tento krát som sa nechvel strachom, ale vzrušením. Vedel som, že sa jej nič nestane.

,,Ľúbim ťa, Olympia."

,,Ľúbim ťa, Agátka."

Naše nevyslovené sľuby sme spečatili bozkom. Ona už viac nebola nepoškvrneným Slnečnicovým dievčaťom a ja som už viac nebol prekliatym Okrídleným démonom.

Bol som Agátkou Foderovou, slovenskou dievčinou, ktorá je okrem iného aj démonom a slovanskou bohyňou. Ale inak som sa stal obyčajnou študentkou a mladou ženou, ktorá miluje Olympiu. A Olympia miluje ju.