S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

1. kapitola - Nič len zmätok

Nevnímal vlhko, ktoré sa mu vsakovalo do dotrhaných riflí. Nevnímal ani teplý pramienok krvi, ktorý mu stekal zo spánku dolu lícom. A ani zimu, ktorá obklopovala jeho telo.

Sedel na špinavej zemi a jediné čo skutočne vnímal, bolo bezvládne telo, ktoré ležalo pár centimetrov od neho. Telo, ktoré patrilo jeho najlepšej kamarátke – miloval ju ako sestru, ktorú nikdy nemal, ani mať nebude. Hnedé zakrvavené vlasy jej zakrývali tvár i nevidomé oči, ktoré hľadeli do prázdna. Nemal tú odvahu sa jej dotknúť. Nie, nezaslúžil sa jej dotknúť. Zomrela kvôli nemu, prišla o svoj život iba kvôli jeho neschopnosti.

V druhom kúte malej cely sa krčil Ron... alebo aspoň to, čo z neho ostalo. V trasúcej ruke zvieral kus tupého kovu a snažil sa prerezať si tepny na rukách. Harry netušil koľko sa o to vôbec pokúšal. Mohli to byť celé hodiny, celé dni...

Harry nemal silu ho odhovoriť od jeho bezúspešných pokusov. Nie, nemal; nemohol sa pohnúť, odkedy jej telo pohodili na dlážku. Neprehovoril od vtedy, čo ju počul kričať bolesťami, počas toho ako ju Bellatrix mučila. Jeho telo ho prestalo poslúchať. Bolo akoby paralyzované, akoby vyplo, aby nemuselo znášať všetku tú hrôzu, ktorá sa okolo neho diala.

Započul slabé syknutie. Vzhliadol a mohol vidieť tmavú krv, ktorá sa liala z hlbokej rany. Jeho priateľ mal na tvári víťazný výraz. Jeho vyhasnuté modré oči pozreli na mŕtvu dievčinu.

„O chvíľu budeme spolu, Hermiona," prehovoril chrapľavo.

A v tej chvíli sa Harry spamätal. Postavil sa na slabé nohy a knísavým krokom sa dostal ku svojmu kamarátovi. Padol pred ním na kolená a chytil ho za bledú tvár.

Chcel prehovoriť, no vyšiel z neho iba nejaký neidentifikovateľný zvuk. Odkašľal si a skúsil to znovu: „Ron... prosím... ešte stále je prečo žiť," pevne mu hľadel do očí a druhou rukou tlačil na tú ranu.

„Harry, hneď... ako sa... on – Voldemort vráti... nás aj tak zabijú. Dovtedy nás... budú mučiť. Ona..." s bolesťou pozrel na to zakrvavené telo, „je mŕtva... a ja nechcem žiť vo svete bez nej."

„Potrebujem ťa." Harryho dokaličené srdce pomaly praskalo akoby bolo zo skla a kúsky tých črepov dopadali do ničoty.

Ron sa zvalil na jeho hruď, očividne ho prepadla slabosť z nedostatku krvi. Hlavu mal opretú o jeho rameno a sťažka dýchal. „Možno... možno sa zachrániš... Harry... no ako tvoj... priateľ ti radím... zabi sa kým môžeš. Nechcem ani len... pomyslieť na to, čo ti spravia... čo ti spraví on... Har-"

Harry pevne držal svojho priateľa v náručí a hompáľal sa s ním zo strany na stranu.

„Ron?" spýtal sa, no odpoveď neprišla. Necítil zdvíhanie jeho hrude. Necítil ani jeho dych, ktorý ho ešte pred chvíľou šteklil na krku. Zaboril si tvár do mastných ryšavých vlasov a zahryzol si do chvejúcej pery. Z hrdla sa mu vydral zúfalý vzlyk. A hneď za ním ďalší a ďalší. No jeho slzy ostali nepreliate. Len zlomené vzlyky bez sĺz zachvátili jeho telo.

°°°°°

Pozoroval číru kvapku vody, ktorá visela na tmavom kamennom strope. Sledoval jej pád až s tichým žblnkotom dopadla na bledú tvár jeho mŕtveho priateľa, ktorý ležal vedľa jeho mŕtvej priateľky.

Boli mŕtvi... obaja boli mŕtvi...

Zrazu započul odporný smiech a hneď na to ešte odpornejší hlas:

„HARRYINKO! Už za tebou ideeeem!" ozval sa škrekot, ktorý vychádzal spoza tmavých hrubých dverí.

Dvere sa otvorili a do temnej cely preniklo svetlo. Nejaké kúzlo ho zodvihlo zo zeme a levitovalo, až kým tvrdo dopadol na mramorovú podlahu, ktorá zdobila veľkolepú jedáleň na Malfoy Manor.