S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

12. kapitola - Nájdem ťa

„Iba päť minúť, pán Malfoy," vnímal Harry prísny hlas.

Ležal celkom nehybne, zatiaľ čo jeho telo bolo ako v plameňoch. Cez čudesnú hmlu, započul plač.

„Urči... te... sa... z toho... dostaneš. Uvidíš, Harry," prehovoril ten hlas. „Mal... som byť... s tebou... je to... moja vina. Nikdy... by si... to k tebe... nedovolili... keby vedeli... že sme... stále... priatelia. Och, Salazar..."

Ten hlas bol čoraz slabší a Harry mohol počuť len tiché vzlyky. V nose zacítil tú známu vôňu – Lucius. Musel to byť Lucius.

Pootvoril pery. „Odíď," zachrapčal takmer nečujne bez toho, aby sa obťažoval otvoriť oči.

„Harry, ja..."

„Vypa-dni," riekol už hlasnejšie, až ho zaboleli zlámané rebrá.

„Pán Malfoy! Rozrušujete mi pacienta! Musíte odísť!" ozval sa hlas madam Pomfreyovej.

„Ale ja..."

„Hneď!" zakričala striktne.

Harryho zase obklopila temnota. Nasledujúce dni si pamätal len zahmlene. Počul okolo seba hlasy. Sem-tam dotyky. Cítil ako ho napájajú na infúzie a obväzujú rany. Raz cítil bolesť, inokedy úľavu.

Cítil sa byť opustený, zranený a ponížený. Jeho život bol v úplných troskách, zomrela mu matka, prišiel o otca. Slizolinčania sa ho pokúsili zabiť. Bellatrix bola chorá a Lucius ho odhodil ako nejaký odpad. Uprostred noci nadobudol plného vedomia. Bolesť bola o dosť menšia. Potreboval vypadnúť. Potreboval byť s niekým, kto by ho utešil, kto by tu preňho bol.

S bolestnou grimasou sa posadil a nakoniec aj postavil. Opatrne cez seba prehodil habit a namieril si to do priľahlej kúpeľne. Zničene sa pozrel na svoj odraz v zrkadle. Hľadela naňho sinavá tvár plná škrabancov a modrín. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Pevne sa chytil okrajov umývadla a sklonil hlavu až mu pramienky vlasov padli do tváre a očí. Bolestný vzlyk opustil jeho ústa. Bolo toho veľa, priveľa na jednu osobu. Päsťou treskol do zrkadla až prasklo. Nenávidel svoj život! Nenávidel seba... Kiež by tu mohla byť jeho mama alebo Bella, tak rád by počul ich utešujúce slová. Potreboval uistenie, že všetko bude dobré a celé toto je iba jedna veľká nočná mora.

Cez slzy hľadel na masívny prsteň na jeho prostredníku. Prsteň bol krvavý od zranenej hánky, ktorú si poranil od úderu do zrkadla. Bez rozmýšľania sa vydal von z Ošetrovne. Tajnou skratkou skrz obraz Barnabáša III. sa dostal na pozemky. Vonku bola hustá tma. Sneh bol mokrý a kašovitý kvôli dažďu, ktorý padal z oblohy. Voldemort ho cez prázdniny učil premiestňovanie a rozhodol sa toho využiť.

Pohltil ho farebný vír, až sa nakoniec ocitol pred hrubými vysokými dverami, ktoré slúžili ako vstup do Riddle Manoru. Ochrany ho vpustili, poznali ho. Studené kvapky dažďu mu stekali z vlasov po tvári a nasakovali sa mu do habitu. Trasúcou rukou zaklopal. Sotva sa udržal na nohách, no trpezlivo čakal. Netušil či je vôbec Tom na panstve, ale bolo mu to jedno. Potreboval vypadnúť z Rokfortu, z toho miesta, ktoré začal nenávidieť. Potreboval ísť... domov.

Dvere sa prudko otvorili. Stál v nich on len v saténovom čiernom župane. Červené oči naňho prekvapene pozerali. Harry sa zaknísal, nohy ho zradili. Štíhla ruku ho pohotovo prichytila a vtiahla dnu. Harry bol ako bez života. Voldemort si ho pritiahol do objatia.

„Mrzneš..." riekol a Harry vôbec nevnímal, ako sa ocitol na sedačke. Ucítil dotyk kúzla a zima i vlhkosť zmizli.

Celkom apaticky sledoval ako mu Voldemort s najväčšou jemnosťou začal ošetrovať poranenú ruku. Nepýtal sa, čo sa stalo. Voldemort... Tom bol zrejme jediná osoba, ktorá mu rozumela i bez slov. Harry prvýkrát ucítil silu a vzájomnú sympatiu a príťažlivosť ich mágii. Príroda mu vybrala tohto muža a Harry začínal rozumieť prečo.