S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

14. kapitola - Zničená duša

Harry padol na kamennú zem. Spamätával sa z bolesti. Nadvihol sa a prichytil sa zábradlia. Rozhliadol sa. Bol na vysokej veži, ktorá stála na nejakom opustenom mieste. Všade naokolo bola iba vyschnutá zem s hlbokými ryhami. Slnko tu bolo nezvyčajne veľké. Pomaly zapadalo za horizont v prekrásnych farbách. Voldemort stál pri kamennom zábradlí a sledoval scenériu pred sebou. Jeho tvár mala oranžový nádych, keď sa od neho posledné lúče tej žiarivej gule odrážali.

Harry sa postavil a zadržal bolestný ston. Privrel oči a podopierajúc sa prešiel vedľa neho a rovnako sledoval to prírodne divadlo. Bolo fascinujúce, ako tie živé farby mizli a následne boli pohlcované temnotou. Pozrel na Voldemorta, keď ucítil jeho pohľad.

Červené oči boli stále prekvapené. Pozorne ho skúmali a postupne sa tie zreničky zužovali poznaním. Napadlo mu, že možno cíti jeho mágiu. Naposledy sa s Voldemortom v tomto čase stretol v piatom ročníku, kedy ho ešte nemohol cítiť, no teraz bol dospelý, mal sedemnásť a Harry vedel, že už ho Voldemort ako svoj náprotivok cítiť môže. A aj Harry ho cítil. Cítil jeho mágiu, ktorá sa okolo neho tiahla a objímala ho. Ich mágie sa priťahovali a maznali.

Červené oči sa od neho odtrhli, no ich mágie si robili čo chceli. Obaja to vnímali...

„Mám rád toto miesto," prehovoril Voldemort náhle. „Chodím sem zvažovať svoje nasledujúce kroky."

Harry si jednou rukou držal stále slabo krvácajúce poranenie, zatiaľ čo s tou druhou sa pridržiaval zábradlia. „Zvažuješ či ma zabiť alebo nie?" spýtal sa chraptivo.

Voldemort sa chladne uškrnul. „Ty vieš, že teraz ťa zabiť nemôžem."

Harry vzhliadol na profil jeho tváre. „Takže si sa rozhodol získať konečne plnú moc, ktorú dosiahneme spojením mágií a až potom ma zabiješ." Harry sa nepýtal, konštatoval holý fakt.

Voldemort krútil s úsmevom hlavou. I keď úsmev na jeho novej tvári vyzeral vskutku hrôzostrašne. „Chýbal si mi... len ty si sa so mnou vždy dokázal rozprávať na rovinu a bez akéhokoľvek strachu či podlizovania."

„Asi preto, lebo som tvojim náprotivkom..."

„Neverím, že som bol taký slepý, taký hlúpy, že som nevidel, že Harry Potter je kúzelník, po ktorom som toľko pátral od jeho zmiznutia. Mal som to zistiť už potom, čo si ma ako ročný zničil. Kto iný by niečo také dokázal v tak útlom veku?" krútil hlavou nad vlastnou hlúposťou.

„Ja som ťa predsa neporazil, to ochrana mojej matky..."

Hadia tvár naňho vzhliadla. „Skutočne a to ti natrepal kto?"

Harry sa zamračil. „Dumbledo-"

„Samozrejme, že on," skončil mu do reči, „ten starý senilný blázon a tá jeho láska..." prevrátil karmínovými očami. „Žiadna ochrana matky by ťa nezachránila pred mojou Avadou. Ak by to fungovalo takto jednoducho, potom by každý rodič danú ochranu svojmu potomkovi poskytol," odfrkol si. „Porazil si ma, pretože si bol mocný a naše mágie boli stvorené pre seba; len ty dosahuješ rovnakej moci ako ja, len tvoja mágia je rovnako silná ako tá moja, preto si dokázal Avadu zastaviť a odraziť na mňa."

Harry ho zamyslene počúval. „Myslíš, že to proroctvo... je ozaj pravdivé?" spýtal sa a vzhliadol do jeho očí.

„Vždy som veril v proroctvá, no teraz o nich začínam pochybovať."

„To kvôli tej veci s mágiou?"

Voldemort prikývol a prižmúril oči. „Prečo by nás príroda spojila, aby sme k sebe magicky patrili, keď nakoniec osud rozhodol, aby sme sa navzájom zabili?"