S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

13. kapitola - Bolestný návrat

Harry sa vynoril z mysľomise. Srdce mu búšilo takým tempom, až mal pocit, že čochvíľa vybuchne. V jeho mysli sa vynárali všetky tie spomienky, ktoré mal v sebe už dávno uzamknuté. Jeho život v minulom čase...

Obzrel sa, keď ho chladná dlaň so zažltnutými prstami pohladila po tej jeho. Hneď vedľa neho sedel Severus. Bol omnoho starší, ale stále mal tie výrazné črty tváre a oči hlboké a čierne ako ónyx.

„Sevie," riekol priškrtene. Oči sa mu zaplnili slzami. Videl ako v tých čiernych dúhovkách, zahorel nežný plameň.

„Tak mi nik... nepovedal odkedy... si zmizol..." prehovoril sýtym hlasom, plným emócií.

Harry ho roztrasene objal. „Opustil som... ťa... aj keď som ti sľúbil, že to nikdy... neurobím," zašepkal a zaboril si tvár do jeho ramena. Srdce ho bolelo, keď si pomyslel čo musel jeho malý braček zažívať, keď jednoducho zmizol. Vrátil sa z tábora a on bol zrazu preč...

„Nenávidel som ťa zato, že si ma opustil," riekol niekde pri jeho uchu, pričom ho pevne zvieral akoby sa bál, že by mohol opäť zmiznúť. „Aj... keď som vedel... že ty... by si ma nikdy neopustil, Harry..."

„Ak... by som tomu... mohol zabrániť..." hlas sa mu zlomil a horúce slzy mu pokryli tvár.

„Ja viem... ja viem..."

Chvíľu len v tichosti sedeli a objímali sa. Merlin... Harrymu až teraz začalo dochádzať, že jeho malý braček bol celú dobu jeho nenávidený profesor v tomto čase... bolo to mätúce.

Severus sa od neho odtiahol a spod habitu si vytiahol retiazku so zlatou dračou špinou. „Každý deň od tvojho zmiznutia... som ťa volal skrz tú prekliatu šupinu, ale ty si nikdy neprišiel..."

Harry s bolesťou hľadel na dar, ktorý mu dal, keď boli malí. „Stále ju máš," riekol prekvapene.

Severusova bledá a už trochu vráskavá tvár sa natočila k nemu. Čierne oči pozreli do tých jeho. „Tá šupina bola pre mňa jedinou nádejou, že raz moje volania započuješ a vrátiš sa..."

„Možno som ich počul, ale nerozumel som im..."

„Neverím... že si to nakoniec ty... bože... už som stratil nádej..."

„Ako... ako si prišiel na to, že som... to ja?"

Severus si schoval retiazku späť pod habit. „Naše hodiny oklumencie... keď som sa ti dostal do mysli, našiel som niekde hlboko ukryté spomienky. Boli akoby zamknuté, akoby si si na ne nemal nikdy spomenúť. Bola to zvedavosť... otvoril som ich bez toho, aby si si toho čo i len povšimol a to, čo som našiel ma úplne odrovnalo..."

„Preto... preto si naše hodiny zrušil?"

„Áno... ja nedokázal som sa vyrovnať s tým, že ten chlapec, ktorého som neznášal... Potterov a Lilyin syn... je vlastne môj stratený brat. Keď som sa s tým zmieril... túžil som ti to povedať... chcel som ťa späť... no tým by som iba ohrozil svoju pozíciu u Temného pána."

Harry prikývol a zotrel si slzy. „Čo... sa vlastne stalo? Prečo si neostal s Lily. Vždy som myslel, že budete spolu tak, prečo si vzala Pottera?"

Severusove oči zosmutneli. „Po tvojom zmiznutí sa ma ujal Temný pán. S Lily sme sa odcudzili, keď zistila, že sa ťahám s budúcimi smrťožrútmi... všetci sa po tvojom zmiznutí zmenili.

Bellatrix sa zrútila a trochu zošalela. Lucius sa stal chladným a odmeraným. Svoj siedmi ročník dokončil na Durmstrangu, pretože nezniesol chodiť do Rokfortu, v ktorom si ty nebol... on jediný ťa nikdy neprestal hľadať... pátral po tebe, až kým som mu pred časom neukázal svoje spomienky z našich hodín oklumencie, vďaka čomu zistil, že si to ty..."