S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

7. kapitola - Život a jeho útrapy

Víkend sa približoval neskutočným tempom a Harry začínal byť čoraz nervóznejší. Otec mu poslal celú kopu listov, no Harry ich ihneď hádzal do ohňa. K svojmu otcovi začal pociťovať nenávisť. Tvrdil, že ho miluje, no i napriek tomu mu spravil takú príšernú vec. Čo by na to povedala jeho matka? Určite sa otáča v hrobe.

Bellatrix aj Severus sa snažili vyzistiť, čo sa deje, keď boli s Luciusom v takej depresii, no Harry nemal silu o tom hovoriť, aj keď vedel, že skôr či neskôr im to bude musieť prezradiť.

Harrymu v sobotu ráno prišiel list s prenášadlom, a tak sa presunul na miesto určenia. Prenášadlo ho prenieslo do temnej záhrady. Hoci bola tráva žiarivo zelená a udržiavaná, kvety boli fádne a smutné. Labyrint z čiernych ruží mu pripomínal hororové príbehy, ktoré si rozprával s Luciusom, keď boli menší. Husté temné kríky všade okolo. Po chrbte mu prebehol mráz.

Pod veľkým tmavým stromom, na ktorom rástli sivé listy, bolo posedenie. Stoličky a okrúhli stolček. Voldemort sedel na jednej z nich a fascinovane ho pozoroval. Nakoniec sa s úsmevom postavil.

„Dobré dopoludnie, Harry," pozdravil ho a v očiach mu zaiskrilo.

Harry si povzdychol a prinútil sa k pohybu. „Dobré dopoludnie, pane," riekol a snažil sa byť tak zdvorilý, ako len dokázal.

„Och, nemyslím si, že ako môj budúci manžel by si ma mal oslovovať tak formálne. Čo takto Tom?" rukou mu naznačil, že sa má posadiť.

Harry tak urobil a prikývol. „Ako si želáš.... Tom," dodal trochu podráždene.

Voldemort prižmúril oči. „Samozrejme, takto ma smieš volať len v súkromí, inak som lord Voldemort..."

„Rozumiem, pan- Tom." Harrymu bolo z tohto divadielka zle, cítil sa bezmocne a slabo, keď bol v prítomnosti toho muža.

„Povedz mi, Harry, páčia sa ti moje záhrady?" Červené oči sa mu zarývali snáď až do mozgu.

„Na môj vkus je tu príliš temno," odvetil úprimne, očami prechádzajúc po okolí, len aby sa nemusel pozerať do tých karmínov.

„Vskutku. Nemôžem inak, než súhlasiť," odvetil a odpil si zo striebornej šálky. „Napi sa, Harry," vyzval ho s tým nepríjemným úsmevom na perách.

Harry sa pochybujúco pozrel na svoju šálku, no pod jeho pohľadom sa napiť musel. Zrazu sa začal cítiť omámene. Zmätene pozrel na Voldemorta, ktorého videl dvojmo.

„Čo... čo si mi to dal?" spýtal sa a postavil tak prudko, až zhodil stoličku, na ktorej sedel.

Započul chladný smiech. Ľadová ruka ho chytila za tvár. „Nemaj strach, Harry. Len niečo na uvoľnenie, si príliš napätý."

„Bastard," zaklial a snažil sa vymaniť z onoho dotyku.

„Ten tvoj jazyk, Harry," zasyčal temne a Harry pocítil, že ho zasiahlo nejaké kúzlo. Prešla ním vlna bolesti, akoby ho zasiahla tisícka ostrých malých nožov.

Voldemort ho zachytil, keď sa chystal padnúť na zem. Z toho čo mu pridal do čaju sa mu točila hlava a k tomu sa pridala i bolesť z kúzla, ktorým ho potrestal.

„Nenávidím ťa!" zakričal a odsotil muža od seba. Hneď ako ho tie studené ruky pustili, sa zrútil k zemi. Hlava sa mu začala točiť ešte viac.

Započul ako Voldemort tľoskol jazykom. „Ale, ale... Harry, takto som si naše zoznamovanie nepredstavoval," hovoril potichu, no strašidelne.

Harryho zrazu zodvihla neznáma neviditeľná sila a pritlačila ho o strom až mu vyrazilo dych. Voldemort stál kúsok pred ním a tváril sa nanajvýš pobavene.