S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

15. kapitola -Než si odišiel, naučil si ma odvahu hviezd

Harry nohami dopadol na mramorovú podlahu priamo v luxusnej jedálni, ktorá bola celkom tmavá, len pár sviec na dlhom jedálenskom stole, osvetľovalo miestnosť. Za stolom sedela zhrbená postava, ktorá sa držala za hlavu a úpenlivo listovala v nejakej hrubej knihe.

Oná postava sa zrazu narovnala a prestala vo svojej činnosti. Harry stál na mieste ako skamenený a nedokázal sa pohnúť.

Pán domu sa zrazu obzrel a strieborné oči hľadeli priamo naňho. Nato blondiak okamžite vyskočil na nohy až stolička, na ktorej sedel, padla na zem.

„Harry..." šepol.

Harrymu akoby zamrzol i jazyk. Srdce mu bilo tak hlasito až mal pocit, že mu každú chvíľu prebúra hrudný kôš. Lucius... bola to akoby večnosť, čo ho videl naposledy. Akoby celá večnosť ubehla odvtedy, čo sa s ním zoznámil, spriatelil a neskôr i zamiloval.

Lucius prekonal tých pár metrov, ktoré ich delili a neisto sa k nemu priblížil akoby si on sám nebol istý tým, či k nemu ešte Harry vôbec cíti to, čo v minulom čase. Strieborné oči boli tak iné, ako ich poznal z tohto času. No tak známe z minulého času. V tomto čase Malfoya nenávidel, rovnako ako jeho rozmaznaného syna, ktorý býval jeho rivalom. No v tom minulom bol Lucius Malfoy jeho osudovou láskou. Mužom, ktorý preňho znamenal celý svet.

Luciusove oči tak mäkko hľadeli do tých jeho. Jeho dlaň sa opatrne dotkla jeho líca. Pohladil ho.

„Harry..." zopakoval zastreným hlasom.

Lucius bol od neho o hlavu vyšší, vždy bol nadpriemerne vysoký, po svojom otcovi. Harry privrel oči a vychutnával si ten dotyk a ten pocit, že je opäť so svojou spriaznenou dušou. So svojim mužom. Skrz pootvorené pery mu unikol povzdych. Harry otvoril oči a opäť sa stretol s tými striebornými, ktoré ho sledovali a prosili, aby dal niečím najavo či ho ešte stále ľúbi, či je ešte stále jeho aj napriek všetkému...

A tak Harry toho nového, no pri tom stále rovnakého, Luciusa objal. Pevne, dychtivo a vrúcne. A Lucius mu okamžite objatie s rovnakou vervou opätoval.

„Neveril som, že ešte niekedy... nedúfal som," šepkal mu do vlasov a bozkával ho na ne. „Nikdy som ťa neprestal milovať... nikdy som ťa neprestal hľadať... ver mi... Harry. Och, bože..." rozprával vzlykavo.

„Už som tu, Lucius... už som tu..." pošepol mu Harry do krku a hladil ho po chrbte.

„Každý deň od tvojho zmiznutia bol jedným veľkým utrpením. Nechutilo mi jesť, piť... chcel som len zatvoriť oči a spať navždy a prebudiť sa v deň, kedy sa mi opäť vrátiš."

Nech už ubehlo od jeho zmiznutia nevedno koľko rokov, Lucius bol stále jeho Luciusom... stále a navždy. Áno, ich láska v minulom čase bola silná, ale Harry stále nemohol uveriť, že i po toľkých rokoch ho Lucius miluje tak vrúcne a tak vášnivo a celým srdcom. Bolo neuveriteľné, ako ten vždy chladný muž, ktorý nikdy neprejavoval city, dokázal takej nekonečnej lásky.

„Milujem ťa, Lucius a je mi úplne jedno, aké vzťahy máme v tomto čase... milujem."

Lucius ho stisol pevnejšie až začal mať Harry problémy s dýchaním, ale stále si pripomínal, že Lucius naňho čakal nekonečných 23 rokov. Harry si nevedel predstaviť akoby to vydržal on. Iste by sa zbláznil a umrel by od žiaľu.

Nemal tušenia, koľko tam tak stáli. Čas zrazu prestal byť dôležitý. Nakoniec sa od neho Lucius mierne odtiahol tak, aby mu mohol pozerať priamo do očí. Luciusov pohľad bol žiarivý akoby po nekonečnom čase našiel svoj stratený poklad. Naklonil sa k nemu a jemne sa dotkol svojimi perami tých jeho. Harry si povzdychol, keď ucítil tie známe pery a keď ho naplno obklopila Luciusova vôňa a teplo jeho tela. Luciusova mocná ruka ho nežne chytila okolo pásu a pritiahla si ho k sebe. Harry cítil, aký je Lucius opatrný, a tak ho chytil za zátylok a bozk prehĺbil. To zrejme Luciusa nakoplo a ich bozk bol zrazu vášnivý a dravý, plný zúfalstva a túžby. Ich jazyky sa stretli a zvádzali sladký tanec. Harry naraz ucítil na svojej tvári slzy, ktoré avšak neboli jeho. Počas bozku presunul svoju dlaň na jeho tvár a palcom horúce slzy utieral. Odtiahli sa od seba, keď začali lapať po potrebnom kyslíku a Lucius ho ihneď opäť objal a Harry sa nikdy v tomto čase necítil byť tak veľmi milovaný.