Imelo (Dokončené ✔)

4.

Všade okolo mňa sa plazila sivá hmla. Obtáčala sa mi okolo nôh a pomaly stúpala až k lýtkam. Trochu ma to znervózňovalo, no snažil som sa nič nedať najavo.

Rozfúkal sa chladný vietor, tak som si svoj farebný šál pritiahol bližšie. Kontrolný pohľad na nohy ma presvedčil že hmla sa uspokojila s mojimi nohami a netúži ma objať viac. Niekde z tej bielej tmy som počul kroky, nedokázal som však určiť, odkiaľ prichádzajú. Zmätene som sa otáčal dokola. Závoj hmly bol však úplne nepreniknuteľný.
,, Je tu niekto? " zakričal som a so strachom zistil že hmla mi už ovíja stehná.
Prudko sa mi rozbúchalo srdce a z hmly sa konečne začala vynárať postava. Tieň sa približoval a kúsok predo mnou sa rozdvojil.
Dve postavy prišli ku mne a konečne som dokázal rozoznať ich tváre. Marta a Nina stáli na nádych odo mňa. Ich tváre boli chorobne bledé a pohľady upierali cezo mňa. Z tých strašných očiach vírila všadeprítomná hmla.
,, Vyber si. " prehovorili jednohlasne a ich hlasy sa vznášali priestorom.
,, Kde to som, čo si mám vybrať? " opýtal som sa zdesený ich výrazmi. Hmla okolo mňa zase stúpla a už ma obaľovala až po pás.
,,Vyber si. " zaznelo znovu jednohlasne.
,, Nechcem si vybrať, nedokážem to! " kričal som zúfalo.
Vtedy sa ich postavy rozplynuli a na mňa sa vrhli mliečnobiele steny a začali ma dusiť. Z posledných síl som vykríkol.
Zvuk vlastného hlasu ma prebudil. Prudko som sa strhol a snažiac sa vyhnúť dusivým chápadlám hmly ,som sebou šklbol doprava.
Úplne ma prebral až tvrdý dopad na zem. Na mne pristála ešte aj stolička, na ktorej som pravdepodobne zaspal.
,,Vyber si. " znelo mi v hlave ako v nejakom béčkovom horore a srdce mi takmer vyskočilo z hrude.
Doriti, čo z tohto bude? Oprel som si tvár o ruku a vzápätí zanadával.
Zaschnutá rana na hánkach sa znovu otvorila a príšerne štípala. Zodvihol som sa zo zeme a tackavými krokom prešiel k vypínaču. Izbu zalialo teplé svetlo, ktoré odplašilo aj posledné útržky môjho desivého sna.
Avšak v niečom mal pravdu. Nebude to ani tak ďaleko a ja si budem musieť vybrať.

Celou cestou do práce ma trýznila príšerná migréna a obavy o Martu. Dúfal som, že šla k svojim snobským rodičom a prvýkrát v živote som im bol vďačný, že bývame v rovnakom meste. Vďaka tomu som mal aspoň chabú predstavu, kde by Marta mohla byť
. Zákruty som rezal prudšie ako zvyčajne aj napriek zjavným kvílivým protestom svojho auta.

Celý deň sa neskutočne vliekol a všetko čoho som sa dotkol nefungovalo. Hneď medzi dverami som totiž narazil do šéfovej "zatiaľ iba sekretárky " nesúcej šálku kávy.
,, Nevidíš pred seba?! " zrúkol som na ňu, ale mojej košeli tých pár kávových fľakov nejako neublížilo. Po tom čo som v nej prespal celú noc bola aj tak značne dokrkvaná.
Ďalším bodom v mojom pokazenom dni bol karisblok s účtenkami, ktorý som mal zaniesť našej ekonómke. Ako na potvoru, ten skurvený fascikel nebol na svojom obvyklom mieste. Nič by sa nebolo dialo, keby dnes nebol hraničný termín na jeho odovzdanie.
Neuroticky som prehadzoval papiere po stole a naštvane gánil po každom ,kto sa ocitol v mojej blízkosti.
Provizórne zaviazaná rana na ruke nezasychala a bolela.
Ráno ,keď som sa ju pokúsil ošetriť som zistil že okrem chrást a nie veľmi hlbokých, stále trochu mokvajúcich zárezov mi môj boj so zrkadlom vyniesol aj indigové modriny. Vskutku pod obväzom som ukrýval abstraktné dielo hýriace odtieňmi modrej a fialovej. Po dvoch hodinách urputného hľadania ma svojim príchodom vyrušila naša ekonómka.
,, Sandra, asi má zabiješ ale netuším kam ten tupý zakladač zmizol. " vyhlásil som rezignovane, popravujúc si zosunutý obväz. Sandra sa zatvárila nechápavo.
,, Boris, neviem čo to s tebou je, no účty si mi dal už včera. Len som ti prišla oznámiť, že sa s tebou chce šéfinko rozprávať."
,, Čo so mnou, dopekla ,môže chcieť? "
,, Juj, zlatko, to v tomto blázinci nikto nevie. Aj ja som mu len bola zaniesť tie stupídne štatistiky, čo si vymyslel akoby som aj tak nemala dosť roboty a ten pako ma poslal za tebou ako sekretárku. " pokrčila plecami a chystala sa na odchod, keď si všimla moju ruku.
,, Čo sa ti stalo?"
No fasa kamarát, čo jej teraz povieš?
,, No vieš..." ako môže prísť človek k zraneniu na hánkach ak sa nepobije?
Sandra stále čakala na moju odpoveď tak som prišiel s prvou hlúposťou, čo mi napadla.
,, No, ale nikomu to nehovor. Je to vážne trápne... Včera po porade som bol tak frustrovaný, " silene som sa zasmial, ,,že som navštívil starého známeho, ktorý vedie thai- boxový klub. A jeden by nepovedal, ale boxovacie vrece sa dá trafiť aj zle. Proste som sekal machra, nevzal si rukavice, no a na moju smolu som si hneď prvou ranou vykĺbil tri prsty. Tak mi Andrej odporučil aby som to mal chvíľu zaviazané."
Sandra sa smiala až sa prebytočný materiál na jej tele triasol .
,, To by si si vlastne mohol nechať preplatiť, nie? Nedalo by sa to kvalifikovať ako úraz spôsobený prácou? " zahlásila keď vychádzala dverami.
Po jej odchode som si uľahčene vydýchol. Úplne najhlúpejší nápad a ona mi to uverila! Keby som tuto stratégiu použil včera na Martu, možnože by som tu dnes nesedel v pokrčenej košeli, s obviazanou rukou a migrénou ako prasa.
Môj dobrý pocit nemohlo pokaziť ani šéfovo pozvanie "na koberček". Po ceste som dumal, čo také hrozné som mohol urobiť, no skúste to vy s naštartovanou cirkulárkou v hlave.
Dôrazne som zaklopal na jeho kanceláriu a po pozvaní som vstúpil. Nudná miestnosť zúfalo zaplnená kadejakými hlúposťami pôsobila rovnako premotivovane ako jej obyvateľ. Vychrtlý chlapík s výrazom priveľmi horlivého študenta práva a vnútri sadistická sviňa, ako sme ho my, zamestnanci poznali, sedel za vysokým stolom v manažérskom kresle, v ktorom sa jeho útla postava úplne strácala.
Na jeho stole vládol absolútny poriadok, nie ako na tom mojom. Všetko, aj posledná ceruzka, bolo zarovnané podľa pravého uhla a bez jediného zrnka prachu. Desivé ,však?
,, Pán Tománek, ako sa máte? " zatiahol prehnane milým hlasom.
To mi ani nepovie aby som si sadol? vŕtalo mi v hlave, no odpovedal som najslušnejšie ako som v danom momente zvládol.
,, No viete cítili som sa už aj lepšie. "
,, Dobre, nebudem chodiť okolo horúcej kaše..." zložil si ruky do striešky a ja som ho konečne začal počúvať.

Zasran! Obyčajný pako! Debilný chuj!
Po tom čo som si od šéfa vypočul som zúril ako tajfún.
Dôvod ,pre ktorý si ma zavolal bolo len to, že som ráno vynadal jeho prsnatej sekretárke, ktorá sa sem dostala ako on. Teda nie úplne, aj ju sem pretlačili avšak nie na základe rodokmeňa ale kvôli jej posteľnému umeniu. A pravdepodobne si svoje miesto piar manažérky poistila aj u tohto debila.
Takže keď sa uňho niekde medzi rannými a obednými službičkami vyplakala, nejestovalo nič, čo by jej nesplnil. A on mi veľmi milo povedal, že neznesie rozvracačov kolektívu a ak sa niečo podobné ešte raz zopakuje, mám vyhadzov.
Teda aby som bol úprimný, vytiahol aj moje staršie prehrešky, o ktorých som si myslel ,že už sú premlčané, napríklad moja neprítomnosť na prvej porade, niekoľko stratených papierov a že som na jednej firemnej akcii vrazil pripitému kolegovi, ktorý sa až príliš krútil okolo Marty. Skrátka a jednoducho: ,, Pán Tománek, ak sa niečo podobné ešte raz zopakuje, budem nútený zaobísť sa bez vás. Od svojich zamestnancov vyžadujem absolútne profesionálny prístup. Rozumieme si? "
Hovado! A pri odchode, keď som už držal kľučku sa ten jeho úlisný hlas ozval znovu: ,, A ešte čosi, dnes vás tu už nepotrebujeme. Choďte domov a upokojte sa. A nabudúce prosím príďte v čistej košeli. Pôsobí to nevhodne. "
V tom momente som nemal ďaleko od toho, aby som sa otočil, schmatol ho pod krkom a poriadne stlačil. Miesto toho som sa však zmohol len na suché, : ,, Dovidenia. " a slabšie zatresnutie dverami.
Šašo počmáraný!
Po príchode domov som sa len zvalil na pohovku a zaspal. Aj tak som nemal nič iné na práci. Bez Marty bol byt deprimujúco tichý a vládla v ňom akási bezradná atmosféra.
Bola preč len asi deň a celý priestor sa zdal byť bez života. V kúpeľni sa na zemi váľali úlomky zrkadla a v obývačke trónila na stole prázdna fľaša z môjho včerajšieho úletu.
Keďže som všetko našiel tak ako som to nechal, bolo mi jasne že Marta tu ešte stále nebola, čo ma naplnilo prchavou nádejou, ak si neprišla po veci, možno mám ešte šancu!
Po niečo vyše troch hodinách spánku bez desivých snov som sa už cítil o poznanie lepšie. Potom som zaliezol do sprchy, kde na mňa spolu s horúcou vodou padala aj úzkosť.
Čo bude ďalej? Mám ísť teraz za Martou, ako mi radil zdravý úsudok alebo počúvnuť neutíchajúcu túžbu, ani nie srdce, ale priam pud, zahodiť celý svoj doterajší život a skúsiť to s teenagerkou?