Imelo (Dokončené ✔)

11.

Doktor sa s ňou snažil súcitiť, no aj tak si vydýchla až keď ordináciu konečne opustila. Prechádzala mdlými miestnosťami a ovládala slzy. Dnes definitívne stratila nádej na vlastné deti a bolelo ju to.
Na čerstvom vzduchu sa oprela o stenu nemocnice a konečne odpísala na správu.
Dnes nemôže byť sama. A Martin...
Znovu sa pri spomienke naňho smutne usmiala.
Ešte chvíľu tam stála a pozorovala okolie.  Neďaleko, smerom k nej, prechádzala areálom mladučká dievčina s tmavým kabátom a bláznivo farebným šálom. Vyzeral ako ten môj a dievča vyzeralo takmer ako moja Nina. Vlasy však mala dlhšie a gaštanovo hnedé.
Keď prechádzala okolo Marty, pohľady sa im stretli. Chvíľu tam len tak stáli a ja som mal dojem, že všetko pochopili, aj keď sa nikdy nevideli. Čas sa na pár úderov srdca zastavil a ony s ním. Nikto,  ani ja , netušil, ako sa to všetko vyvŕbi.
Pod čiernym kabátom sa jednej z dvoch  žien opatrne črtalo tehotenské bruško. Odborník by to odhadol na tretí mesiac, najneskorší čas, kedy je možné podstúpiť interrupciu.
Marte to neušlo, rovnako ako ten šál a naraz ju bodli spomienky na mňa a žiarlivosť.
Bolo toho na mňa priveľa.
Medzi ženami, tak podobnými vo svojej odlišnosti prebiehal nemý rozhovor, ktorému mohli rozumieť len ony dve. 
Ani nevieš, aké máš šťastie.
Šťastie? Ninina tvár sa skrivila do plaču.
Ver mi, je to šťastie. Smutne sa usmiala Marta prerušila ten okamih a objímajúc sa rukami odišla smerom k autu.
No Nina stále cítila jej pohľad. Pevnejšie okolo seba obkrútila môj šál a vošla. Keď prechádzala okolo zeleného koša, vhodila doň neotvorenú krabičku cigariet a papierovú reklamu na súkromnú kliniku, zhúžvanú od častého čítania.