Imelo (Dokončené ✔)

9.

Keď som konečne odchádzal z tejto časti mesta, mal som pocit, že ma všetky tie chrliče pozorujú. Inak som však necítil nič. Stratený v prázdnych myšlienkach som sa prechádzal zľadovatenými chodníkmi.
Mesto bolo ešte prázdne.
Výklady obchodov spali a vianočná výzdoba v nich tiež. Aj Marta v našom byte ,okrem môjho imela ,navešala na okná nejaké ozdoby , napadlo mi. 
Ktovie, kde je teraz? S tou myšlienkou som vstúpil na prechod, ignorujúc možnosť, že by na ňom mohol byť ešte niekto iný. No biela dodávka, zásobujúca neďalekú čínsku reštauráciu tam bola so mnou.
A bola príliš blízko a príliš rýchlo. Nechápem, ako som si ju nemohol všimnúť. No stalo sa.
V poslednom okamihu som sa pozrel do šoférových očí. Bol asi vo veku môjho otca.
Veľká ružová tvár v priebehu pár minút smrteľne obledla. V očiach, okolo ktorých čas vytvoril vejáriky vrások, sa zračil strašný strach. Netuším, čo videl on v mojich. Posledné, čo som pocítil bol náraz. Nebola to vina toho pána v otcových rokoch. Cesty boli príliš zľadovatené a ja som mu nedal prednosť.
Ktovie, či tá čína aspoň stojí za to.
Myslím, že to bola moja posledná myšlienka. Vzhľadom na všetko, čo sa odohralo, dosť bizarná. Keď som si to uvedomil, snažil som sa ju zmeniť na niečo viac vznešené , no nebol čas.
Moje telo tam ešte nejaký čas len tak ležalo. Starý pán bol v šoku a po tom, čo sa stalo vraj prekonal slabší infarkt. Aspoň to tvrdili novinári. A vraj aj lekári. Neviem. Všetko sa to zomlelo príliš rýchlo. No mne to už bolo jedno.
Vraj som vôbec netrpel.
Pch, čo mohli vedieť.