Imelo (Dokončené ✔)

7.

Drevený rám okna, z ktorého sa odlupovali zelené kúsky farby zavŕzgal, keď som sa ho pomaly pokúsil otvoriť. 
Kvalita zariadenia lacných bytov sa od mojich študentských čias takmer nezmenila, a ja som bol neskutočne rád, že ich mám za sebou. Aj keď...malo to svoje výhody.
Úzkostlivo som sa otočil, no stále spiacu Ninu to nevyrušilo.
Ticho oddychovala  na pokrčenom vankúši s ofinou nahrnutou v očiach, čo jej dodávalo ten krehký, dievčenský výzor.
Ráznejšie som potiahol kľučku a konečne som sa mohol nadýchnuť chladného vzduchu.
Ranné mesto bolo pokryté jemnou inovaťou a plazivou hmlou, ktorá mi pripomenula môj sen. Striaslo ma ,neviem či od zimy ,no okno som nezavrel.
Túto časť mesta som veľmi nepoznal, všade naokolo sa vypínali vysoké, takmer činžiaky zdobené arkádovými oblúkmi a chrličmi.
Pár storočí dozadu to tu mohlo vyzerať neskutočne nádherne, no teraz sa farba omietky, nech už bola akákoľvek, zmenila na ošarpanú sivú.
Vnútro týchto pripomienok minulosti bolo rovnako vyžité ako ich vonkajšie tváre. Ak by sa ich chytil nejaký šikovný investor s množstvom peňazí a nejakou tou víziou, mohlo by to byť zase čarovné, no teraz sa dali použiť len na lacný podnájom pre univerziťákov, ktorým nechutili obedy na intráku či chceli mať voľnú ruku pri výbere spolubývajúceho, alebo len neobmedzenú večierku.
V hlave mi tupo bubnovalo svedomie prepletené s únavou, že som nedokázal rozdeliť, kde sa ktoré začína.
Kde je asi Marta teraz, čo robí? Je u rodičov? Myslí na mňa?
Matrac za mojim chrbtom vydal praskavý zvuk a Nina niečo zamrnkala zo sna. Stŕpol som a dúfal, že sa ešte nezobudí.
Včerajšia noc bola príjemná, dokonca veľmi, no dnes sa mi to celé nezdalo až taký dobrý nápad. Veď pôvodne som to chcel včera ukončiť a ako to dopadlo?
Namiesto vyriešenia problému som svoj gordický uzol zamotal ešte viac. Jednoducho som zlyhal. Nedokázal som sa ovládať a odkedy sme vyšli z vianočného mestečka nemyslel som na nič iné, len ako ju budem vyzliekať.
Prechádzali sme sa zamrznutými uličkami v horúcom objatí.
„Povedz mi niečo o sebe, veď o tebe takmer nič neviem,“ hovorila polohlasom opretá o moje plece.
Mesto bolo krásne tiché a ja som ten pokoj nechcel rušiť.
Avšak Nina čakala odpoveď .
Čo jej však mám povedať? Že kvôli nej riskujem priateľku a päť rokov života? To by asi nedopadlo najlepšie.
Tak som jej obšírne opisoval svoje dedinské detstvo, bláznivé dobrodružstvá, ktoré som zažil so svojou staršou sestrou.
„ Vieš, spadla vtedy zo stromu a len tak tam ležala na zemi.  Okamžite som zliezol dolu a snažil sa ju prebrať. Nereagovala a ja som si bol istý, že je po nej. Chápeš, ako decku mi to prišlo desivé, bol som si istý, že za to môžem . Kľakol som si k nej a začal sa modliť, ako som to videl vo filme. To však už ona nevydržala a začala sa strašne smiať. Teraz to príde smiešne aj mne, no vtedy som úplne panikáril.“ pousmial som sa nad spomienkou.
„No dobre a čo robíš teraz?“
„Teraz som tu s tebou,“ usmial som sa a privinul si ju bližšie k sebe. Nine takáto odpoveď stačila a viac sa nepýtala. Bolo to zvláštne , no väčšinu cesty sme boli ticho. Nebol to ten trápny zvuk ticha, keď ste s osobou, s ktorou nemáte žiaden spoločný záujem, či ticho rozhosťujúce sa medzi dvomi ľuďmi, ktorý kedysi mali spoločný život a spomienky, no čas a diaľka ich rozdelili až tak, že netušia o čom by sa rozprávali. Bolo to proste prirodzené. Nina netúžila vyplniť každú sekundu ticha hlúpymi otázkami a ja som jej bol vďačný.
Odtrhol som sa od výhľadu na studené mesto a s buchnutím zatvoril okenicu.
Na dlani a obväze mi zostali šupinky zelenej farby, ktoré som otrel o nohy. Jemne som podvihol okraj obväzu aby som zistil, ako sú moje zranenia na tom. Na menších škrabancoch sa už chrasty , no v mieste, kde sa mi črep zapichol medzi kĺby sa obväz prilepil o ranu.
„Do riti.“ Sykol som a snažil sa obväz jemne strhnúť.
„Boris, čo to máš s rukou? Chcela som sa opýtať už včera, no zabudla som.“ Ozvalo sa mi za chrbtom, až som sa strhol a prudko mykol s obväzom až som spolu s obväzom odtrhol zaschnutú vrstvu krvi. Rez začal znovu mokvať a štípať.
„Hups, to som nechcela. Poď sem s tou rukou, pozriem sa ti na to.“ Zvrtol som sa a asi som sa zatváril nedôverčivo, lebo vyhlásila: „ Neboj sa, môžeš mi dôverovať, dva roky som študovala na zdravotnej a niekde mám aj certifikát, že som oprávnená podávať prvú pomoc.“
„Dva roky zdravotnej? A ako si sa stade dostala na žurnalistiku?“ spýtal som sa, keď som si k nej sadol na posteľ, medzi biele obliečky.
Nina si trochu popravila paplón, aby zakryla miesta, ktoré by mali zostať skryté a jemne mi popotiahla ruku, aby si zranenia mohla prehliadnuť zbližša a odpovedala na moju otázku: „ Vieš, po dvoch rokoch som zistila, že to nie je to, čo chcem robiť navždy. Tak som prestúpila na gympel. Prosím ťa, čo si robil s tou rukou? Idem po lekárničku. Dám ti to ako tak do poriadku.“ Žmurkla a odhrnula si ofinu z vlasov.
„Otoč sa, potrebujem si niečo obliecť.“