Imelo (Dokončené ✔)

1.

Drevené strechy stánkov ozdobené žmurkajúcimi svetlami sa konečne dočkali svojho každoročného poslania. Znovu boli miestom, kde sa uzimení, no usmievajúci ľudia zhlukovali do dôvernej blízkosti zohrievajúc si skrehnuté dlane na plastových pohároch punču. Všetko bolo znovu tak krásne ligotavé, voňavé a lákavé. Všetko svietilo, chutilo až sa z toho točila hlava.
Ak je niekde duch Vianoc hmatateľný, tak práve tu. A z toho gýču sa mu určite lepí riť. Pomyslel som si a dievča stojace v stánku s imelom určite zdieľalo môj názor.
Už na prvý pohľad sem nepatrilo, rovnako ako ja. Ryšavé, chlapčensky krátke vlasy jej ledabolo odstávali od bledej tváre. Na zákazníkov sa usmievala, no väčšinu z nich svojím zjavom šokovala. Čierne oblečenie a hrubé linky okolo zelených očí ju od všetkých farebných a veselých predajcov odlišovalo spôsobom akým zvláštna, chladná elegancia delí havrana od papagájov.
Na inom mieste by som ju určite prehliadol ,teda možno by som sa pousmial že aj dnešné teensky podľahli metalu, súdiac podľa motívu hrubého kovového náramku a koniec.
No tu...
Predávala zelené viazaničky imela, ktorými mala precízne vyzdobený celý stánok. Každé dve hodiny zakývala na malého chlapca stojaceho pri susednom stánku so sviečkami, s ktorým mala tajnú dohodu a zabehla na cigaretu. Keď sa vrátila, pokračovala vo svojej nudnej činnosti.
Iní predajcovia kričali, prezdobovali svoje výklady a kypeli prehnanou srdečnosťou, len aby zaujali čo najviac zákazníkov, ona nie.
Bolo to zvláštne. Celé tri dní som tvrdohlavo navštevoval vianočné mestečko a tvrdil som si, že kvôli atmosfére, ktorej tento rok bolo naozaj hojne.
Až neskôr som si uvedomil pravdu. Nie kvôli atmosfére som vydržal presviedčať všetkých známych aj neznámych, aby šli so mnou inhalovať mrazivú atmosféru Vianoc. Bolo to kvôli nej. Niečo na nej má fascinovalo. Vôbec nebola nejak typicky krásna, nadpriemerne vyvinutá ani ničím vyzývavá.
Neviem, možno to bol len spôsob akým sa usmievala ,jej inakosť alebo len to, ako nesúhlasne pozorovala matku nervózne tlačiacu kočík s plačúcim drobcom, ktorá sa práve hrnula územím vianočného mestečka.
Viem len, že doma mi viseli už tri kytičky tohto poloparazitu a dnes som sa chystal po ďalšiu. Bolo to hlúpe, dokonca veľmi hlúpe ale nemohol som si pomôcť.
Marta už pri druhej viazaničke nechápavo krútila hlavou a moja úbohá výhovorka o tom, že ju chcem každý deň pobozkať pod čerstvým na ňu očividne nezapôsobila. Znovu raz má pokladala za blázna a ja som s ňou nemohol inak ako súhlasiť. Mám ju rád a všetci hovoria že sa to medzi nami schyľuje k svadbe, no ja to tak jednoznačne nevidím.
Zvykol som si, och a ako ľahko na jej prítomnosť vo svojom živote, no proste neviem či je tá pravá. Odtrhol som sa od úvah o budúcnosti a odpil z pariaceho sa kelímka so šoférskym punčom.
Dievča od imela sa práve vracalo zo svojej poslednej dnešnej cigaretky a rýchlo vkĺzlo do dreveného stánku. Následne z neho vybehol ten malý nezbedník a ja som našiel odvahu na svoju dnešnú kúpu.
Rozhodným krokom som prešiel až k jej stánku a pozdravil. Nohy sa mi triasli ako prvákovi a v hlave som mal prázdno. Takto som sa už dlho necítil. Naposledy asi na návšteve u Martiných rodičov.
Dievča však ničím nedalo najavo že by ma bralo na vedomie. Len ďalej bledými prstami rulovalo cigaretové papieriky na batikou zdobenom diári . Bledé vejáriky mihalníc sa od sústredenia chveli a kontrastovali s výrazným líčením.
Chvíľu som tam len tak prešľapoval a čakal na jej reakciu. Žiadna neprichádzala tak som sa ozval: ,, Z ktorého imela si mám vybrať? " zvučne som sa spýtal a nahodil ležérny úsmev.
Marta tvrdí že práve kvôli nemu som ju dostal.
,, Z ktoréhokoľvek chcete. Žiadne nie je výnimočné ak narážate na to. " vyhlásila s náznakom sileného úsmevu ,no pohľad nezdvihla. Jej hlas bol trochu zachrípnutý. Bolo z neho počuť dym, aj keď, nie je trochu mladá aby jej ho cigarety tak zmenili?
Neviem prečo, ale dnes som mal pocit že sa s ňou môžem rozprávať.
,, Slečna ale takto veľa vody v biznise nenamútite. Keď chcete..." Konečne stratila záujem o cigarety a zazrela na mňa: ,, Ak by vás to zaujímalo, trčím tu každý posraný deň od tretej do ôsmej a tvárim sa šťastne. Od tretej do ôsmej v tomto nechutnom ,studenom gýči. A teraz budem konečne končiť. " hovorila a potriasala ostrihanou hlavou, ,, Takže vám budem neskutočne vďačná, ak sa nebudete snažiť o komunikáciu. A navyše, keď som taká úloha predavačka, " uškrnula sa, ,,prečo ste tu každý deň? "
Týmto ma zmiatla až som cítil ako mi do líc vteká červeň. Nečakal som že si ma všíma, teda nie všíma ,opravil som sa v duchu, skôr eviduje. Unavene sa usmiala nad mojimi rozpakmi a odhrnula si hrdzavú ofinu.
,, Nemyslite si že vás sledujem, ale ak chcete byť nenápadný, tak toto, " posunkom ukázala na môj šál ,,nechajte nabudúce doma. "
Očervenel som ešte viac. Môj šál bol bláznivý darček od Martinej mladšej sestry. Vyšinutá teenska by chcela aby jej sestra chodila s hipsterom tak sa najprv pokúšala donútiť ma vypestovať si bradu a'lá Hagrid. No keď jej to nevyšlo (strašne to svrbelo) tak mi aspoň v nejakom Hand-home-made-eco-bio obchode kúpila šál na princípe feng-šuej z prírodnej bavlny veselých novozélandských oviec. Čo by samo o sebe nebolo takou katastrofou, keby nevyzeral ako feťákov sen. Po celej dĺžke bol pestrofarebne páskovaný a vyzeral som v ňom ako podporovateľ dúhového pochodu. No Martina sestrička z neho odpadávala a vraj som cool a supiš a neviemčoešte. Proste ho odvtedy musím nosiť a bodka.
Avšak teraz som si v ňom pripadal dvakrát taký pako. Svoje rozpoloženie som sa snažil zakryť tým, že som náhodne siahol po najbližšom imele a podal jej ho na pult.
,, Tak teda toto. " zazubil som sa. S povzdychom kytičku vzala s pultu , a vložila do papierového vrecka.
,, Niežeby ma do toho niečo bolo, " skúsila, ,,No načo vám je toľko imela? " uprela na mňa pobavený pohľad, ,,Či sa tá vaša slečna bozkáva až tak dobre, že ho vešiate do každej izby? "
Vzal som si svoje vrecko zo stola a natiahol k nej ruku s mincami.
,, Presne tak, nič vás do toho nie je. " usmial som sa a počkal kým si chladnými prstami vyberie peniaze. Ľutoval som že som sa jej prihovoril. Presne tomuto som sa chcel vyhnúť. Debate o tom prečo som tu už štvrtý deň po sebe. Preboha veď ani sám neviem, chcel som zakričať.
,, Vy ste začali debatu." mykla útlymi plecami keď si všimla moju neochotu reagovať.
,, Tak dovidenia! " zaželal som skôr sebe ako jej. Len pokývla hlavou a vrátila sa k svojim cigaretám. Cestou z vianočného mestečka som si imelo zastrčil pod kabát a pevnejšie si zatiahol svoj dúhový šál.
Prituhovalo a mráz sklovatil povrchy mlák a z môjho malého auta urobil kocku ľadu. Nasadol som, pustil naplno kúrenie a vyrazil domov.
Niekoľko stoviek metrov za mnou dievča s krátkymi hrdzavými vlasmi zošúľalo svoju poslednú cigaretu a pobavene pokrútilo hlavou pri predstave úsmevu toho chlapíka v pestrofarebnom šále.