Imelo (Dokončené ✔)

2.

V piaty deň od otvorenia vianočného mestečka som úplne vyhorene sedel v kancelárii. Písmena na obrazovke mi preskakovali a nevedel som sa dočkať konca pracovnej doby.

Keď som včera prišiel domov snažil som sa ignorovať imelo visiace nad dverami a len som vošiel. Byt bol nečakane tichý, len v kuchyni na sporáku čosi bublalo.

,, Haló! Už som doma! " zahlásil som z predsiene. Avšak bez odozvy.
,, Martuška?" Vyzul som sa a rýchlym krokom prešiel do kúpeľne, v ktorej sa svietilo. Marta stála pred zrkadlom s rukou v zvláštnom uhle položenou na plochom bruchu. Obzerala sa z každej strany a môj príchod očividne nezaregistrovala.
,, Ahoj! " pozdravil som znovu, načo sebou trhla.
,, Ahojky Borisko! A kde si bol tak dlho? " švitorila keď som ju objal. Len som sa usmial a spod kabáta vytiahol svoj dnešný nákup.
Počas večera mi spomienky na ryšavú predavačku úplne vyšumeli.
Marta bola nezvyčajne urozprávaná a trochu nervózna. Dokonca si odišla ľahnúť o pol desiatej aj bez pusy na dobrú noc.
Keď som neskôr prišiel do postele ja, stále nespala.
,, Čo je Mary, prečo nespíš? " zašepkal som. Miesto odpovede sa mi stúlila v náručí.
Nemohol som si pomôcť a predstavil som si ako by som miesto nej objímal tu mladú ryšavku. Pri tej predstave má bodlo svedomie a cítil som sa neskutočne úboho. Pritiahol som si Martu bližšie a do dlhých kučeravých vlasov jej vtisol bozk.
Naozaj ju ľúbiš. hovoril mi hlas v hlave. Zaspať som si dovolil až keď som cítil, že jej dych je pravidelný.
A preto som sa teraz cítil tak oťapene. Oprel som si hlavu do dlaní a pokúsil sa nájsť stratenú koncentráciu. Dnes na žiadne trhy nepôjdem, rozhodol som sa a naivne veril že svoj sľub dodržím. Veď predsa mám dnes ešte poradu... ktovie dokedy sa zasa natiahne.
Natiahla sa do pol ôsmej . Môj neskutočne nudný ,sadistický šéf, mladší odo mňa o tri roky, sa zase naparoval nad stolom. Nebyť otecka ešte by sedel doma. Avšak peniaze znamenajú všetko, takže nám, zo svojim zaplateným diplomom ,šéfuje už pár mesiacov a veru máme sa načo sťažovať.
Neustále melie o znižovaní počtov aby všetkých udržal v strese a zvýšil pracovné výkony. Šašo počmáraný. Napriek svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu som na križovatke úplne automaticky odbočil ku trhom.
Na palubovke svietil čas 20:47 a ľudia vonku sa stále hmýrili po námestí aj keď štvrtina stánkarov už mala nadnes zatvorené.
Čo ak už odišla aj Ona? napadlo mi. Kašli na ňu. Kúpiš si len punč a pôjdeš domov. Si unavený a doma máš priateľku. Aj tak je to len decko.
Prešiel som k svojmu obľúbenému punčovému stánku, ktorý sľuboval najlepší punč v na svete a vypýtal si jeden nealko. Kým som čakal na svoju objednávku, rozhliadol som sa po námestí a okamžite mi zrak padol na Jej stánok ,avšak bol zatvorený.
Drevená chalúpka mala drevom zabarikádovaný otvor, čo je dodávalo výraz zajatca, ktorému zapchali ústa aby nemohol rozprávať. Bodlo ma sklamanie, no už som bol na rade. Starší pán mi horúci nápoj načapoval do kelímka a pridal hojne množstvo ovocia. Množstvom rumom rozveselených teenagerov som sa predral až ku guľatým stolom. Trojnohým, takým vratkým, že už na pohľad neudržia ani balík servítok, a pooblievaných.
Dlhá porada a úbohý spánok mi na tolerancii rozhodne nepridali, čiže som hundral na celé kolo. Napil som sa a zazeral po ďalších návštevníkoch. Načo sú všetci tu? Vrčal môj vnútorný hlas. Čo ich sem ťahá? Rýchly pohľad na hodinky ukázal presných deväť.
Načo som tu ja? spýtal sa ten hlas znovu a ja som mu odpovedať nevedel.
Davom sa predierala drobná postava, pred sebou v odstrihnutých rukaviciach držala pariaci sa pohár. Nevenoval by som jej pozornosť, vo svojej ľahko agresívnej nálade by som odignoroval každého, no náhoda je blbec.
Keďže sa sústredila skôr na hladinu tekutiny ako na kroky, potkla sa a vrazila priamo do mňa. Bol to hlúpy zlomok sekundy. Ako sa naše tela stretli v náraze, oba kelímky vyšplechli svoj obsah.
Zapotácal som sa, no na nohách má udržal stôl. Áno, v tej rýchlosti som sa chytil tej karikatúry stola a ona ma ,čuduj sa svete, udržala!
Vpredu na hrudi mi kvitol mokrý fľak a napriek tomu že bolo rozhodne niečo pod nulou som cítil ako sa mi krv hrnie do tváre.
Môj narušiteľ sa zviechal zo zeme.
,, Do riti! Neviete si dávať pozor?" zúril som otriasajúc pomaly mrznúce kúsky punču z kabátu a šálu.
,, Vianočný duch vám asi veľa nehovorí však? " uškrnula sa osoba a pozrela mi priamo do tváre. V tom okamihu som stratil reč. V hlave mi zostalo úplne prázdno. Vo vrecku som cítil vibrovanie mobilu, no nevšímal som si ho.
Bola to ona! Svoj typicky čierny outfit zjemnila bláznivou patchworkovou taškou na štýl hippies a tiež ma spoznala.
,, Á! To ste vy! " zasmiala sa a môj hnev zmizol tak rýchlo ako vznikol.
,, Prepáč že som na teba tak vybehol." ospravedlňoval som sa , zabudnúc na vykanie. Cítil som sa hlúpo.
,, To je v poriadku. " vyhlásila a pokúsila sa prejsť ďalej. Krátke vlasy jej lemovali tvár a na bledej šiji sa detsky kučeravili. Ani neviem čo to do mňa vošlo, no skôr než som sa zamyslel, chytil som ju za rukáv kabáta. Prudko sa zvrtla. Pohľad jej očí ma na okamih úplne odzbrojil. Bol to jeden z tých ,v ktorých sa miešala neistota s okamžitou pripravenosťou na útek. Netušila čo má odo mňa čakať. Predsa, bol som pre ňu len týpek s farebným šálom posadnutý imelom.
,, Stalo sa niečo? " Zvuk jej hlasu mi pomohol vymyslieť dôvod pre ktorý som ju zastavil.
,, Ja len, keď sme o oba prišli, " kývol som hlavou smerom ku kelímku, ktorý som stále zvieral v dlani, ,,tak ťa? Nevadí ak ti budem týkať? Teda, no..." habkal som.
Dlaňami zovrela remienok tašky a pobavene sa usmiala.
Nemohol som ju nechať odísť. Jednoducho to nešlo.
,, Proste ťa pozvem na punč. " vyšlo zo mňa nakoniec. Modlil som sa aby povedala áno, pretože by konečne nebola taká nedosiahnuteľná. Z modly na ktorú ju moje každodenné pozorovanie posunulo ,by sa zniesla na zem a bola by len ženou ktorej sa možno dotknúť a ktorú možno... bozkávať .
Celú myseľ mi ovládol obraz ako by som si ju tu, medzi stánkami a opitými teenagermi, pritiahol bližšie a ochutnával jej pery až kým by sa nepodvolila a nestúlila sa mi v náručí ako to robila Marta.
Možno som sa mal cítiť ako zradca, vždy som pohŕdal neverníkmi, no teraz som ich pochopil. Viac než by som chcel.
Spomienka na Martu bledla v porovnaní s priam živočíšnou túžbou ktorá mnou prechádzala, kým som čakal na jej odpoveď.
Prestúpila z jednej nohy na druhú a potom prikývla.
Oba plastové poháre som opatrne niesol k miestu kde sme sa zrazili. Podal som jej jeden, tváriac sa, že som ani nepostrehol kedy sa naše prsty dotkli. Poďakovala len očami, odpila si a pohľadom blúdila po mestečku.
Celé jeho čaro spočívalo v tom, že bolo tvorené kruhom stánkov, ktoré vytvárali akoby bariéru, ochranný val ,okolo vysokého vianočného stromčeka. Ten bol, už dva týždne pred Vianocami, osvetlený farebnými žiarovkami. Milými, starými guľami ,ktoré mu dodávali mäkkosť a prirodzenosť ,miesto studenej okázalosti dnešných LED- svietidiel.
Bez slov sme stáli oproti sebe a vdychovali chlad.
,, Viete, teda vieš, " prerušila ticho, ktoré medzi nami vládlo ,, že som ťa dnes čakala? Vážne som si nachvíľu myslela že sa niečo stalo. " usmiala sa do kelímku.
Predtým než som odpovedal som ju chvíľu ticho pozoroval. Chcel som vypátrať, čím ma to dievča tak vzrušuje. Vyzerala krehko a čiernymi linkami len zvýrazňovala porcelánovú bledosť svojej pokožky. Ak by si táto metalová rusalka nechala nárast dlhšie vlasy a zotrela tú čerňavu z tváre, otáčala by sa za ňou väčšina z tunajších chlapov, alebo som len zaujatý?
,, Vieš, dnes sa mi pretiahla porada. Môj nový šéf je..." snažil som sa nájsť vhodné a hlavne slušné pomenovanie jeho kvalít.
,, Skurvene premotivavaný?" uškrnula sa. Nemohol som si pomôcť a nahlas som sa rozosmial. Úplne to trafila a to ani nepozná.
,, Zásah do čierneho. " vyhlásil som konečne lapiac dych.
,, A ty... vlastne , keď už si tykáme, mohla by si mi povedať ako sa voláš, či? " pokračoval som. Bolo smiešne myslieť na ňu ako na to ryšavé dievča, ktoré predáva imelo.
,, Teší ma že ťa spoznávam. Moje meno je Nina. " povedala neprirodzene škrobeným hlasom a podala mi ruku. Šklbalo jej kútikmi úst, no pristúpil som na jej hru.
,, Potešenie na mojej strane, mylady. Mňa volajú Boris. " Obradne som uchopil jej ruku a pobozkal jej hánky prstov. Dievčensky sa začervenala a nervózne si popravila ofinu.
Znovu som mal chuť ju pobozkať, bolo to hrozné. Boj samého so sebou totiž nie je nič príjemné. Ešte chvíľu sme sa bavili nudnými rečami. Dozvedel som sa, že tu študuje žurnalistiku, má dvoch bratov, pochádza z dediny, miluje zmrzlinu a fandí Bayernu.
Ja som ju na oplátku bavil príbehmi z práce. Nejaký vnútorný blok mi bránil rozprávať jej príliš veľa o sebe. Veď ako pôsobiť vierohodne, ak by som zo všetkých príbehov musel vystrihnúť Martu?
Môj plán poľudštenia bohyne však vychádzal. Bolo neporovnateľne ľahšie predstavovať si milovanie so študentkou univerzity ,ktorá brigáduje ako predavačka aby nemusela bývať v predpotopnom intráku, ako s tajomnou osobou bez mena, vyčnievajúcou z davu.
,, Och! Takmer by som zabudla ."vyhŕkla odrazu a siahla do tašky, ,,No Boris, keďže si dnes neprišiel v riadnom obchodnom čase , tak som ti jedno imelo hmm, odložila. Myslela som síce že si ho prídeš kúpiť, no teraz to ber ako... ber to akože som si vzala k srdcu tvoje reči o marketingu. Si predsa môj stály zákazník" nesmelo sa usmiala a vtisla mi do ruky zelenú kytičku.
Prsty mala ľadové aj napriek tomu, že v nich stískala punč. Tak som urobil prvú vec, čo mi napadla. Chytil som ju za ruku a zohrieval ju svojimi dlaňami. Moja jediná superschopnosť totiž je, že sú stále horúce. Asi mám niečo s termoreguláciou, no dnes som bol za to vďačný.
Nina nevedela kam s očami a keď som zachytil jej pohľad, znovu sa zapýrila.
,, Je ti chladno? " spýtal som sa stále držiac jej dlaň.
,, A tebe? "
,, Tak ja by som prijal nejakú zahrievaciu aktivitu. " mrkol som na ňu, snažiac sa o ľahký flirt.
,, Napríklad? " takmer zašepkala, vyslobodzujúc si svoju ruku.
Pomaly som sa usmial a priložil si tvár k jej uchu. Aj vo viečkach som cítil splašený buchot svojho srdca. Bol som tak blízko a Nina sa tomu dotyku tiež nebránila. Čo keby... mysľou mi preletela aspoň tisícka možných scenárov. Avšak úplne som sa silou tohto okamihu zviesť nenechal. Každá moja bunka túžila po tom aby som teraz pootočil jej tvár a konečne si prisvojil jej pery, no odolal som.
,, Napríklad ďalší punč." zašepkal som a ona sa zasmiala. Bolo niečo po desiatej keď som sa s ňou rozlúčil a konečne nasadol do auta.
Otočil som kľúčmi v zapaľovaní, keď som si spomenul, do riti! Veď som tam nechal imelo! Rýchlo som vyskočil a chvatným krokom sa ponáhľal naspäť k stolu. Na moju veľkú úľavu tam stále bolo. Schmatol som ho a s úľavou sa vracal späť.
Prechádzal som pomedzi poslednými návštevníkmi mestečka, keď som niekde v rohu svojho zorného poľa zaregistroval farebnú hippies tašku.
Bola to Nina a mávala mi. Natiahol som krok aby som zistil čo sa deje. Bola zadýchaná, akoby bežala. Studený nočný vzduch jej pokreslil bledé líca a aj bez dotyku som vedel že je studená ako ľad.
,, Zabudla si na niečo? "
,, Áno! Teda nie. " dychčala a z pier jej vychádzali obláčiky pary. Zhypnotizovane som na ne hľadel. Dýchaj, ozval sa znovu ten otravný hlas, hlavne neurob žiadnu hlúposť!
,, Ty si tam nechal... imelo. " vyšlo z nej napokon. S úsmevom som jej zamával pred tvárou zelenou vetvičkou.
,, Tiež som si naň spomenul. Na darčeky málokedy zabúdam. A ty si kvôli tomu utekala? " Nedokázal som odolať ,pristúpil som bližšie a dotkol sa jej tváre.
,, Si úplne studená. "
,, Ďalší punč už ale nezvládnem ,aj keby bol len šoférsky. "vyhlásila so smiechom, narážajúc na môj vtip o zahrievacej aktivite.
,, Nič také ti neponúkam. Ale vážne si kvôli tomu bežala? Veď je to len imelo. "
,, Možno nie." povedala polohlasom z ktorého mi brnel žalúdok a pokúsila sa odísť.
Znovu raz som ju zastavil. Očami som sa jej vpíjal do jej prekvapenej tváre.
,, Takže možno nie je obyčajné? A čo tak to vyskúšať? " zapriadol som a jednou rukou ho zodvihol nad naše hlavy.
Nedovolil som jej zaváhať a druhou som si ju okamžite pritlačil bližšie k sebe. Jej tvár a pery, tie pery... boli tak blízko. Oprel som si svoje čelo o to jej a naše vlasy, moje čierne a jej oranžové sa spojili. Vychutnával som si tento okamih plnými dúškami. Zhlboka som sa nadýchol a konečne ju bozkával. Bolo to také ako som si to predstavoval.
Jej studené pery sa jemne chveli, alebo sa chvela celá? Pod vrstvami látok som cítil krivky jej tela a to ma privádzalo do vytrženia. V tom momente, okamžite keď som ochutnal jej bozk som vedel, že to čo robím je nesprávne.
Nie nesprávne! Bola to kolosálna hlúposť. Obrovská chyba. No túžba bola silnejšia ako moje zásady.
Ruku s imelom som spustil dole, zelená kytička kvôli ktorej som sa vrátil spadla na zem. Pevnejšie som ju zovrel v objatí, aby som ju následne mohol pustiť. Keď sa naše pery oddelili, pomaly otvorila oči.
,, Boris..."
,, Psst. Nič nehovor. " roztrasenou dlaňou som ju znovu pohladil po tvári.
,,Len choď, obaja pôjdeme .Dobre? " hľadel som jej priamo do očí.
Naprázdno prehltla, no prikývla. Pomaly sa otočila a kráčala takmer prázdnym chodníkom domov.
Chvíľu  som pozoroval jej vzďaľujúcu sa postavu a keď som potlačil myšlienku, že by som sa za ňou rozbehol, zodvihol som svoj darček zo zeme a odkráčal.

------------------------------------------------------
So, people... Pripadám si trochu schizofrenicky keď píšem príhovor pod príbeh ktorý čítali 3 ľudia ale vraj sa to tak robí. :D
Dúfam, že si nájde pár čitateľov aj keď to nie je typický wattpadový rozťahanyyyyy žáner.
Uvidíme.
Teším sa na vaše reakcie, drahé publikum. 😊