Imelo (Dokončené ✔)

10.

EPILÓG:

Marta sedela na plastovej stoličke v nepríjemnej, možno kedysi bledomodrej, čakárni nemocnice.
Od môjho odchodu jej vlasy narástli o trojmesačný úsek a tvár sa strhala akoby už prešlo aspoň sedem rokov.
Z bledej pokožky, ktorej som sa tak často dotýkal ostro vystupovali lícne kosti. Bola oblečená v čiernej, ktorá jej nikdy nesvedčala a dnes zbytočne zvýrazňovala pochudnuté hrany jej postavy. Všetko to znášala príliš ťažko. Najprv celé noci preplakala a ubíjala sa pocitom viny, ktorý si nezaslúžila.
Tak rád by som jej povedal pravdu. Možno by ma potom znenávidela, no bolo by to tak oveľa ľahšie ako sa pozerať ako sa trápi. Nebolo to však v mojej réžii.
Pomaly vytiahla z vrecka kabáta mobil a na tvári jej zahral slabý náznak úsmevu. Ten malý aparát rozvibrovala správa od jej starého kamaráta. Bol pre ňu oporou a možno sa mu raz podarí byť aj niečo viac. Dúfal som v to.
Písal jej, či sa nezastaví uňho na kávu. Vraj má nový automat.
Marta však neodpísala, len mobil znovu vsunula do vrecka. Nežný náznak úsmevu však v jej tvári zotrval. Ten chlap bol prvý komu sa niečo také od môjho pohrebu podarilo.
Tú nepríjemnú akciu zavŕšili v mojom obľúbenom bare, aj napriek maminmu rozhorčeniu.
Dlho sa o tom s Martou hádala, no tá bola aj napriek trasúcim sa rukám neoblomná. Vraj by som to tak chcel.
Ako vždy, mala pravdu. A „Safari“ sa páčilo najmä mojej stále čipernej babke, ktorá si hneď, napriek maminej pobúrenej reakcii ,objednala : „ Malé rezané,“ veselo zakývala na čašníka, „ ale skôr než umriem, prosím.“
Mama bola zhrozená, no babka bola spokojná ako som ju už dávno nevidel. Naozaj som mal chuť ju objať.
Inak to však bola nepríjemná akcia, ako už pohreby zvyknú. Ale netušil som, že ma pozná až toľko ľudí.
Nina tam však nebola , akoby aj mohla? Nevedela , kedy a kde ma pochovajú. Jej nenávisť však trochu zakolísala keď na druhý deň po nehode uvidela článok v novinách. No našťastie sa nerozplynula úplne a to bolo upokojujúce.
Jedného dňa však prišla na môj hrob aj s malou kytičkou. Nepýtajte sa, netuším ako ma našla.
Neplakala, len ju tam položila a odišla. Dúfal som, že mi raz odpustí.
Po polhodine Martinho čakania sa neveľká miestnosť začala napĺňať ďalšími ženami. Po Martinej pravej ruke sa s fučaním zvalila do stoličky mladá tehuľka v asi ôsmom mesiaci. S niekým živo diskutovala cez mobil.
„ ...áno, zavolám ti čo povedal. Len dúfam, že už budem môcť zostať a rodiť, lebo s týmto bruchom už nikam nepôjdem. Prisahám že porodím slona a nie decko...“
Pri tých slovách Martina tvár stuhla. Na zmienky o deťoch bola citlivá, tehotné ženy ju plnili závisťou a ja som musel umrieť, aby som tomu venoval pozornosť.
Prvý raz som si to všimol na pohrebe, keď jej moja tehotná sesternica kondolovala. Vtedy sa úplne zosypala a poddala slzám. No nebolo to kvôli mne, ako všetci verili, ale kvôli mojej sesternici.
Marta mala nezhubné cysty na vaječníkoch, prekonaná zápal a mizivú šancu na vlastné deti. A dozvedel som sa to teraz, keď už som nemohol urobiť nič.
Dnes tu bola dohodnúť si termín na operáciu.
Inštinktívne sa od tehotnej ženy odtiahla a nervózne začala poklopávať nohou. Konečne sa dvere ordinácie otvorili a postaršia sestrička ju zavolala dnu.
„Tu sa vyzlečte, slečna, doktor sa vám hneď bude venovať.“
Marta pomaly vošla do sterilitou páchnucej miestnosti a zamierila do malej, tmavej predizby ordinácie.