Imelo (Dokončené ✔)

8.

„ Myslím,“ vyhlásila úplne sústredená na moje hánky, „že to vôbec nemusíš mať obviazané. Chápeš, na modriny to nezaberá a tieto škrabance ti budú len mokvať. Bude lepšie, ak sa ti to bude vetrať.“
Jemným pohybom ruky mi na hánky natrela vrstvu čohosi bylinkového a zbytky masti utrela o stehná.
„Hotovo.“ usmiala sa a rukou si postrapatila ryšavé mikádo. Preboha, vyzerala tak mlado! V horlivosti chrániť môj zdravotný stav si na nahé telo natiahla len moju kockovanú košeľu. Sedela oproti mne na neustlanej posteli s nohami stiahnutými  pod sebou. Vpíjal som si jej obraz do hlavy, no Nina sa nervózne zamrvila.
„Na čo sa pozeráš?“ zašepkala mäkkým hlasom a stuhla.
Položil som jej prst na pery a cítil, ako jemne pulzujú. Pomaly zatvorila oči a bledé vejáriky mihalníc sa jej dotkli líc. Na viečkach jej pulzovali jemné fialové žilky ešte viac  zvýrazňujúce bledosť jej pokožky.
Neodolal som,  musel som sa predkloniť a zľahka ju pobozkať na čelo. Usmiala sa a znovu zmäkla. Uložila sa do bielych perín a pôsobila, akoby sa medzi ne chcela ponoriť. Matrac zavŕzgal , keď som preniesol váhu a naklonil sa nad ňu. Pozorovala ma spod šibalsky privretých viečok a ďalej sa usmievala.
„Chceš vedieť, na čo sa pozerám?“
Prikývla a štíhlou rukou mi pohladila sánku. Ten dotyk mnou prešiel s elektrickou silou. Bolo v ňom niečo viac, rovnako , ako v tom teplom pohľade, ktorým ma Nina častovala.
„Deje sa niečo?“
Nie, toto si nezaslúžim. Ako to môžem robiť? V konečnom dôsledku takto všetkým len ubližujem. V jej hnedých očiach začalo víriť zmätenie.
„Si krásna.“ Vydýchol som aj napriek priškrtenému hrdlu.
Zmätok sa z jej pohľadu okamžite vytratil a pritiahla si ma k svojim perám. Bola taká naivná a sladká... svojim metalovým zjavom budila úplne iný dojem, no bola to len kamufláž. A tým čo som s ňou robil som jej neskutočne ubližoval. Možno nie teraz, keď sa pritláčala k môjmu telu, no ubližoval. Rovnako ako Marte.
Toto všetko som si uvedomoval, no aj tak som sa od nej nedokázal odtrhnúť. Bolo mi zo seba nechutne, no ona bola príliš blízko a... netuším o čo sa snažím.
Aby som prehlušil odporný hlas svedomia, začal som jej rýchlo rozopínať gombičky na svojej košeli.
„Boris,“ vzdychla a ukončila búrlivo-náruživý bozk, „Boris, spomaľ trocha, máme predsa celý deň.“ pousmiala sa a zachytila moje dlane.
Dúfal som, že telesnou blízkosťou sa mi podarí dosiahnuť duševný pokoj, no nevychádzalo to. Vyslobodil som si ruky z jej dotyku a pokúsil sa zbaviť košele medzi nami tým, že jej ju vyhrniem. Nina ma však znovu zastavila a v jej hlase sa dalo čítať znepokojenie,: „Boris, stoj.“
Bola vyplašená a triasla sa jej spodná pera. Jemne som jej po nej prešiel palcom a opatrne sa zdvihol z postele.
„Vrátiš mi ju?“ pokynul som smerom ku svojej košeli . Nina od šoku úplne onemela, nechápala, čo sa deje. Len na mňa vyvaľovala oči.
Začal som zbierať svoje veci zo zeme a sústredil sa viac na vzor studených dlaždičiek , ktorými bola pokrytá podlaha, ako na ňu.
Nina bola totiž úplne mimo, nechápala, čo urobila zle a v konečnom dôsledku bola chyba niekde úplne inde než v nej.
Pozorovaný jej veľkými vyplašenými hnedými očami som sa znovu obliekal. Jediné, čo mi chýbalo bola košeľa, ktorá bola stále na Nine.
Natiahol som sa po ponožke a nejakým zvláštnym spôsobom sa mi vnútrom rozhosťoval pokoj. Vrhol som ešte jeden pohľad na Ninu, ktorej stekali po bledých lícach slzy a potlačil som nutkanie upokojiť ju. Či už dotykom alebo aspoň slovom.
Obliekol som sa na chodbe, aj bez košele a prešiel k dverám.
„Čo si o sebe , do pekla, myslíš?“ zvrtol som sa a čelil Nininmu pohľadu. Stála tam, len v mojej košeli, prekrížené nohy tisla v chladnom vzduchu k sebe a na tvári mala napriek slzám vzdorovitý výraz.
„Ninka, bude to tak lepšie.“
„Myslíš, že som nejaká kurva?! Že sa so mnou vyspíš a potom len tak zmizneš?“
Natiahol som dlaň k jej tvári, no uhla sa.
„ Prečo mi neodpovedáš?“ hlas sa jej lámal.
Prečo majú ženy sprostý zvyk klásť toľko otázok? Mám jej povedať pravdu? Riskovať, že jej ešte viac ublížim? Atmosféra okolo nás hustla a mal som pocit, že odniekiaľ z rohu sa plíži biela hmla. Všetko vnútri sa mi roztriaslo.
„ Naozaj bude lepšie , ak to necháme tak. Proste teraz odídem a...“
„ Necháme to tak? Teraz to necháme tak?“ zachripela slzami zmeneným hlasom a plecom sa oprela o zárubňu.
„Ja som nič z tohto neplánoval, ver mi. Len sa mi to vymklo spod kontroly,“ smutne som sa usmial a posunul smerom k nej dverovú predložku, aby nestála na chladných dlaždičkách.
„Všetko je to strašne zložité a ja neviem, čo mám robiť,“ ticho som sa oprel o dvere a nechal pohľad spadnúť až k Nininým chodidlám.
Pomaly nimi pohla smerom k predložke.
Pohľadom som sa pomaly šplhal vyššie po jej štíhlych bielych lýtkach, cez stehná, boky až ku jej tvári.
Neviem, ako som sa tváril, lebo moje vnútro bolo úplne mŕtve, no Nina urobila pár roztrasených krokov. Pritúlila sa ku mne, ovinula mi ruky okolo krku a cítil som na tvári jej slzy. Ovanula ma jej vôňa a pritiahol som si ju ešte bližšie.
„Prosím, Ninka, neplač.“ Šepkal som jej do vlasov a tisol jej tam bozky.
Otriasala sa vzlykmi a ja som mal pocit, akoby ma niekto udrel.
Ako jej to môžem robiť? Dopekla, prečo musím byť tak sebecký, že jej nedokážem povedať tú skurvenú pravdu?
Bolo mi zle z toho, že som ju tu teraz objímal, akoby som jej odpúšťal, no jej predsa nebolo čo! Ja som bol ten hajzel. Tá špina, ktorá ničí tri životy.
Nina otočila hlavu a snažila sa svojimi perami nájsť moje. To som jej však už nemohol dovoliť. Pobozkala mi sánku, no jemne som ju odtláčal, aj keď ma to lámalo na kusy.
„Ninka, počkaj. Musím ti to všetko vysvetliť,“  vyschlo mi v hrdle, no pokračoval som, „ ja... mám priateľku.“
A bolo to vonku.
Nina sa odo mňa zhrozene odtiahla. Ten výraz jej tváre, bolel ako keď som vrazil do zrkadla. Alebo aj viac.
„Zopakuj to.“ Zašepkala a boli to tie najhoršie slová, aké som kedy počul.
„Milujem ťa.“
„Boris, zopakuj to.“
Zopakoval som.
A znovu som sa ju snažil presviedčať.
Znovu som k nej natiahol dlaň, no zbytočne.
V tom desivom okamihu som vedel že som ju zabil.
Nie úplne, no časť jej už nikdy nebola taká, ako predtým. Napríklad už nikdy nevkročila do vianočného mestečka a imelá v nej vzbudzovali viac než odpor. No to už predbieham. 
V tom okamihu a rozpoložení, v akom sme sa vtedy nachádzali by som neprial byť nikomu. Nina už neplakala.
Len ticho stála a takmer nebadateľne sa jej hýbala hruď v rytme plytkých nádychov. Studené dlane zvierala do  päste a ja som už nebol schopný pozerať sa na ňu. Sklopil som oči a nervózne húžval okraj kabáta.
Keby som vtedy vedel to, čo viem teraz, na kolenách by som ju prosil o odpustenie.
Keby som vedel to, čo teraz , nechal by som jej napriek všetkému svoju adresu, či aspoň telefónne číslo.
Keby som vtedy vedel to, čo viem teraz, objal by som ju. Ešte aspoň raz.
No nevedel som, a tak som sa len pomaly otočil a zašepkal nepočuteľné : „Prepáč.“
To slovo bolo tak tiché, že som si neskôr nebol istý, či som ho naozaj vyslovil.
Po mojom odchode plakala. Veľmi. Asi mi príliš verila.