Imelo (Dokončené ✔)

5.

Bolo niečo po štvrtej a vianočné mestečko sa znovu pomaly prebúdzalo k životu. Stánky s občerstvením boli síce v prevádzke celý deň, no predajcovia sviečok, voňavých syrov a sklenených ozdôb, kúpených niekde v krajine vychádzajúceho Slnka, z ktorých sa pri ceste za hranice zázračne stala ručná práca, ešte len prichádzali a zapínali blikajúce osvetlenia na ich provizórnych niekoľkohodinových domovoch.
Pre nich bol toto život. Cez zimu mrzli na trhoch a v lete trpeli ešte viac na rôznych jarmokoch. Ako decko som tie akcie miloval.
Býval som vtedy na malej dedine a Hody boli udalosťou, na ktorú sa celý rok čakalo. Deti sa tešili hlavne na kolotoče a ich tajomných majiteľov s exotickými menami. Doteraz si pamätám ako som asi v desiatich rokoch vystrelil svoju prvú papierovú ružu na strelnici . S hrdosťou som ju vtedy zaniesol Fatime, asi pätnásťročnému dievčaťu s veľkými čiernymi očami a farebnou sukňou, ktoré obsluhovalo reťazovku.
Bola krásna. Moju ružu si zapichla do vlasov a dala mi pusu na líce, čím moje postavenie v očiach ostatných chlapcov v bande niekoľkonásobne stúplo.
A teraz o osemnásť rokov neskôr som nemal papierový kvet ale pohár punču a romantické úmysly šli tiež bokom.
Rozhodol som sa. Teda nie úplne. Skôr by bolo pravdivejšie povedať, že som s profesionálnym odstupom zhodnotil, s ktorou z nich má môj život lepšiu perspektívu.
Martu predsa poznám päť rokov z ktorých sme tri spolu a doteraz sme nemali žiaden problém. Stále som si nie istý, či je tou pravou voľbou pre život, no skôr či neskôr sa budem chcieť usadiť, mať rodinu ale...
Nie, proste to s Ninou musím skončiť predtým než to začne.
Pred jej stánkom však práve stáli dva páry zaľúbencov, vyberajúce si "kúzelné" vetvičky. Zaostal som trochu bokom, a kým sa medzi sebou o niečom doťahovali, pozoroval som spomedzi nich Ninu.
Svetlo zo stánku jej presvecovalo nedbalo upravené ryšavé vlasy a čierny kabát mala aj napriek klesajúcej teplote rozopnutý, čím možno neúmyselne sústreďovala pozornosť okolia na bielu pokožku hrude.
Čo ma však prekvapilo viac, bolo že pod kabátom nemala oblečené čierne tričko s názvom nejakej kapely, ale blúzku. Romantickú tmavomodrú blúzku, ktorá krásne lichotila jej postave. Boris, pokojne. Nezabudni prečo si tu. Už si sa predsa rozhodol. ozval sa znovu ten odporný hlas. Mal som chuť mu niečo odvrknúť ale doriti, veď je to len hlas v mojej hlave! Nie je to skutočné. Svoju pozornosť som zase radšej upriamil na Ninu. Hrýzla si peru a niečo škrtala vo svojom bláznivom diári.
Potenciálnych zákazníkov ako vždy ignorovala, no týmto tu to rozhodne neprekážalo.
Nakoniec si vybrali dva zväzky a zaplatili.
Kým sa však od výberu dostali až k odchodu, moje odhodlanie značne zakolísalo.
Jedna vec bola rozhodnúť sa o niečom v prázdnom byte a druhá postaviť sa hnedookému problému tvárou v tvár.
A je vôbec čo riešiť? Čo ak som včerajší zážitok prežíval tak intenzívne len ja? Nina má len devätnásť, možno to zobrala úplne inak a ja som tu úplne zbytočne.
Bol to len bozk. Koľko som ich pred pár rokmi rozdal a dnes si nepamätám takmer žiadne z mien dievčat, ktoré ich dostali.
Mal som chuť vrátiť sa domov, aj keď predstava pešej prechádzky domov ma nenapĺňala práve nadšením. Bol hlúpy nápad nechať auto v garáži.
,, Ahoj, " ozval som sa s pohľadom upretým na zelené kytičky. Odpoveď však neprichádzala tak som sa jej pozrel do tváre.
,, Ahoj. " odpovedala mi, stále niečo škrtajúc v diári.
Ak bolo jej stratégiou nebrať ma na vedomie ,len aby som v konečnom dôsledku bol viac iniciatívny, fungovalo to. Mal som ohromnú chuť vbehnúť dnu a vytrhnúť jej tu knižku z rúk.
,,Tak ako? " slová sa mi priečili na jazyku. Boli totiž zase raz úplne zbytočné.
Pobavene si ma prehliadla.
,, To vážne sa ma pýtaš, tak ako? No zima," povedala a prehrabla si krátke vlasy.
,, Takže zima? " pousmial som sa a zdvihol som kelímok.
Úsmev mi opätovala ,natiahla sa ako mačka a zastrčila si za ucho cigaretu.
,, Nepozveš ma na jednu? " pokynul som rukou k jej uchu. Od výšky som fajčil len naozaj veľmi príležitostne, no kedy ak nie dnes?
,, Konečne sa niekam dostávame. " vyhlásila a kývla na chlapca zo susedného stánku.
Skoro by som na tohto jej pomocníka zabudol!
,, Matúš, postráž to tu, hneď som späť. A neskús mi znovu ukradnúť cigaretu! "
Varovala ho, kým vyšla zo stánku. Ešte stále s rozhalenou hruďou ,no vyzbrojená rukavicami.
,, No ,kam pôjdeme? "
,, Myslím, že nenápadných miest na zašívanie poznáš určite viac než ja. " žmurkol som na ňu. ,,.Tak teda vediem. " usmiala sa a chystala sa vykročiť.
,, Hej, hej, ale mám jednu podmienku. " naklonil som sa k nej a dlaňami sa po čiernom kabáte zošmykol až k jeho spodnému lemu.
Nina zadržala dych a privrela viečka.
,,Nemám nič proti blúzkam, ale myslím, že predsa len, je na ne teraz trochu zima, nie? " zamrmlal som a vytiahol jej zips až k brade.
Vydýchla z pľúc zadržiavaný vzduch ,ktorý sa okamžite zmenil na paru, akú vydychujú draky. Chvíľu sme tam len tak nehybne stáli, ja stále s rukou pri jej krku.
Ninine oči sa leskli niečím, čo som nedokázal vysvetliť slovami, no niekde vnútri som tomu dokonale rozumel.
Ako keď čítate báseň, či vidíte obraz a vyvolá vo vás TEN pocit. Rozumiete? Proste niečo, na čo slová nestačia, akoby sa maliar svojimi ťahmi dotýkal vášho vnútra a vy úplne rozumiete, čo chcel svojim dielom, kašlať na všetky štúdie, povedať.
,, Nina, ale trochu si pohni, o hodinu už idem domov, " prehovoril na nás ten malý chuligán zo stánku.
Nina sa strhla a ja som musel svoj dotyk ukončiť.

------------------------------------------------------
So, decká, ďalšia časť. Zase sa to zmotá 😄 Uvidíme, čo to dá. Ďakujem tým, čo to čítajú.