"Martinus!! O hodinu mám prísť k doktorke Futejovej. Ideš so mnou??" kričala som na neho. Už prešli dva týždne od toho, čo bývame v našom byte. S rodičmi som prerušila kontakt a kazdú nedeľu k nám chodia Martinusovi rodičia na obed a kazdú stredu k ním chodíme my k nim na večeru. Sú užasní.
Ešte neviem, ako sa im mám odvďačiť za to, že nám kúpili byt.
"Hej jasné." odkričal mi.
"Tak už poď. Keď prídeme skôr, možno nás skôr zoberú."
"Ja som už hotový. No len či si už aj ty." oprel sa o dvere do kúpeľne.
"Len sa na seba pozriem do zrkadla a možme ísť." cmukla som na svoj odraz a mohli sme ísť.
"Zamikáš!" zakričala som a utiekla z bytu. Toto robíme vždy. Ale nie vždy utekám ja. Zamiká ten, kto výjde ako posledný. Dnes to je Martinus.
"Počkaj, nech si ťa chytím." zakričal na mňa. Ale to mal smolu, lebo som už bola skoro dole.
Počkala som ho pri aute.
"Prečo skoro stále chytám ja??" čudoval sa.
"Lebo ma tak veľmi miluješ" vyplazila som mu jazyk.
"Áno a ak si rýchlo nesadneš do auta tak ťa zjem." začal sa smiať. Ja ho tak milujem. Nemôžem bez neho žiť.
"Ahoj Liz! Poď dnu" zavolala ma sestrička. Postavila som sa a so mnou aj Martinus.
"To je priateľ??" spýtala sa.
"Áno."
"Nech príde dnu aj on" usmiala sa.
Iba sme prikyvli a so smiechom vošli do ordinácie.
"Dnes ti iba zoberiem krv." pokynula mi aby som si sadla na stoličku. Zobrala mi krv a mohla som ísť.
