"Poď Nash. Ideme sa hrať. Ocko išiel do obchodu kúpiť dobrotky" usmiala som sa na neho a zobrala ho na ruky. Bol strašne maličký a zlatý. Milovala som ho. Nevedela som si bez neho predstaviť svoj život. Bol pre mňa všetkým. Slnkom i mesiacom. Dobrotou i zlosťou.
Proste všetkým.
Samozrejme. Všetky naše plány s Martinusom sa museli trošku pozmeniť.
Museli sme sa podriaďovať malému Nashovi, aby mu všetko vyhovovalo.
"Ideme sa hrať s opicou?" spýtala som sa a jemu sa rozjasnili tie jeho kukadlá. Opicu zbožňoval. Bola to jeho najobľúbenejšia hráčka.
Dala som mu ju a on jej pozeral na očká.
Tá opica sa páčila aj mne. Malá magické oči a vyplazený jazyk. Jej grimasu Nash často napodobňoval.
"Už som domaaa" zakričal Martinus keď sa vrátil.
Nikdy mu to dlho netrvalo. Vedel presne čo má kúpiť.
"Idem ho nakojiť" povedala som Martinusovi a zobrala si Nasha na ruky.
Chcela som mu dať napiť ale nechcel.
Odťahoval sa zakaždým.
"Martinus!" zavolala som na neho. Ten v momente pribehol ako keby horelo.
"Stalo sa niečo?" spýtal sa so strachom.
"Áno stalo.Nash nechce mlieko" povedala som so slzami v očiach.
"Ale veď neplač. Čo ak už chce normálnu stravu??" spýtal sa.
"Ale čo mu mám dať??"
"Na začiatok skús napríklad výživu. A ak ani to nebude chcieť. Tak s ním zájdeme k doktorke." objal ma okolo pliec. Martinus bol dobrá opora.
Dala som ho do stoličky pre deti. Martinus otvoril výživu a ja som mu ju nabrala na lyžičku.
"Nash otvor ústa" povedala som a on otvoril poslušne.
Dala som mu to do úst a on to zjedol.
"Martinus. Jemu to chutí" objala som Martinusa a so slzami v očiach dokrmila Nasha.
